Mágia liečenia

Streda, január 13, 2016 0 No tags Permalink 0

liecitelV zimnom období vo svojom okolí často pozorujeme zvýšený výskyt chorôb, ktoré sa snažia zdolať našu imunitu. V súčasnosti stačí v prípade zdravotných ťažkostí iba zájsť k lekárovi a problém je vyriešený do pár hodín, maximálne dní, avšak nie vždy tu takáto možnosť bola. Kedysi kroky týkajúce sa liečebných postupov, často rozhodujúce, určovali ľudia na základe poznatkov zhromaždených tradíciou, alebo na základe rád tých, ktorí boli vzhľadom na svoje skúsenosti alebo zvláštne schopnosti v spoločnosti uznávaní a vyhľadávaní. Poďme si ich teda a aj niektoré z ich receptov predstaviť.

Pod pojmom liečenie si predstavíme praktické postupy a úkony zamerané na obnovenie zdravia človeka a zvierat, ktorých výber vychádzal v minulosti z predstáv o príčine ochorenia. Platilo, že čím boli príznaky nejasnejšie, tým viac praktík, najmä magických, na chorobu existovalo.

A kto teda liečil? Pole pôsobnosti mužov v tejto oblasti bolo obmedzenejšie a viazané prevažne na jednotlivcov – odborníkov špecializujúcich sa v rámci liečebných a iných postupov aj na magické praktiky s negatívnymi aj pozitívnymi účinkami. U nás to boli naprávači resp. liečitelia a rôzni zelinkári, najmä však najmä pastieri a bačovia, ktorým boli popri odborných vedomostiach súvisiacich s chovom dobytka a úžitkových zvierat, pripisované aj znalosti a schopnosti nadprirodzeného charakteru.

Podľa druhu ich pôsobenia sa rozoznávali dokonca kategórie bačov – jasnovidcov, liečiteľov, “porábačov,” “odrábačov.” Títo svoje široké znalosti fauny a flóry, prakticky uplatňované v liečebných postupoch, nadobudli bezprostredným kontaktom s prírodou, ktorá bola ich pracovným prostredím.

U časti zelinkárov, teda špecialistov na liečebné postupy využívajúce silu byliniek, prevládal nad liečením skôr predaj rastlinných produktov na trhoch alebo podomovým obchodom. Svoje znalosti si odovzdávali ústne, prakticky i v rukopisných receptároch a v oblasti Turca a Spiša získavali vedomosti aj z kláštorov, pre ktoré zbierali bylinky.

Ľudová mágia a etnomedicína bola však skôr doménou prostých, väčšinou nie formálne vzdelaných žien, ktoré však na druhej strane disponovali širokými znalosťami o liečivých bylinách. Pôsobili ako mastičkárky a lieky si pripravovali samy, pričom tieto postupy kombinovali so zariekaním a slovnými formulami. Pretože tieto ženy poznali veľmi dobre, aké účinky majú konkrétne byliny, umožňovalo im to liečiť chorých, ktorí nechceli, resp. nemohli navštíviť lekára. Ich vedomosti a pôsobenie však siahalo aj ďalej – napríklad do sféry odvrátenia nežiaducich vplyvov vyvolaných uhranutím, obracali sa na ne aj v prípade pretrvávajúcej choroby, odolávajúcej štandardným medikamentom a pod. Liečiť bylinkami a zariekaním, pomáhať pri porobení či veštiť dokázali ženy zvané bohyne. Na rozdiel od záškodnícky pôsobiacich stríg prepožičiavali svoje schopnosti záujemcom za určitý poplatok na pozitívne účely.

Čo sa liečebných postupov týka, podľa tradičných názorov boli za chorobu považované, a teda aj liečené, len jej príznaky. Veľká skupina liečebných praktík vychádzala okrem iného z mágie – a tieto praktiky boli založené na predstave. Podľa názorov spätých s mágiou, chorobu zapríčinilo porušenie určitého magického zákazu alebo nariadenia na ochranu zdravia pri démonovi choroby, ktorého z tela vyháňali, prenášali na iný objekt, prípadne i zničili. Tiež mohlo chorobu zapríčiniť porušenie určitého magického zákazu. S démonmi boli u všetkých Slovanov spájané „diagnózy“ ako mádra (ochorenie maternice alebo žalúdka), hostec (choroba prejavujúca sa vyrážkami, chrastami), lišaj, vred. Pretože vyslovenie názvu choroby mohlo démona privolať, nazývali ju radšej nepriamo určitou formulkou (epilepsiu ako bodaj spala).

Naši predkovia chorobu vyháňali zariekaním, okurovaním (aplikovalo sa pri liečení besnoty, epilepsie, ruže, urieknutia, moru, cholery a iných.) použitím svätenín i zapáchajúcich látok (cesnak a pod.). Podľa poverových predstáv dym z uhlíkov, kombinovaných s rastlinkou menom čistec, časťami z posvätných predmetov (boli nimi napr. triesočky zo stola a prahu domu, smeti z kútov izby, škrupiny z veľkonočných vajíčok, štedrovečerné omrvinky atď.) chránili ľudí, dom i zvieratá pred zlými silami a vyháňali aj choroby.

Na odnesenie choroby slúžilo všetko, čo bolo v kontakte s chorým, a v encyklopédii našej ľudovej kultúry sa môžeme dočítať, že jej následné zničenie docielili prenesením nemoci do vody, zeme, ohňa ako očistných živlov (napríklad handrička po utretí vredov zahrabaná do zeme) i zmenšovaním až na nulu (roznesenie koláča pri priesti a podobne) a zariekaním. Z predstavy o možnosti udobrenia si choroby pramenilo používanie obetín.

Naopak, pri racionálnych postupoch liečenia sa okrem vnútorne (nápoje, pokrmy) alebo povrchovo (obklady, masti) užívaných liečebných prostriedkov používali aj masáže, kúpele (parné alebo vo vode z liečivého prameňa), nahrievanie, potenie, inhalovanie a chirurgické úkony, ktorých realizácia bola často zamestnaním špecializovaných liečiteľov i zelinkárov (do 18. storočia sa liečenie nazývalo taktiež aj liekovanie, lekuvanie). Liečivá si pripravovali sami, alebo suroviny získavali v lekárni, resp. od olejkárov a tento sortiment obsahoval pár desiatok druhov liečiv, najmä oleje (balzam), masti (najmä z jazvečieho a medvedieho sadla), kamenné mlieko (rozriedený prach z kvapľov) a iné. Aby pôsobili, nesmeli sa podľa tradičných predstáv klásť na stôl a nesmelo sa za ne ďakovať.

Krátkym exkurzom do poznatkov o ľudovom liečení v slovenskej tradičnej kultúre sme spoznali niečo z ďalšej oblasti života našich predkov. Oblasti veľmi dôležitej, pretože zdravie, tak ako dnes, bolo aj v minulosti tou najcennejšou komoditou a predpokladom „fungovania“ jednotlivca, rodiny a celého hospodárstva. Vedomie, že ho treba chrániť, keď ho máme, a nie až keď ho stratíme, by nás preto malo sprevádzať každým dňom.

 

Jana Melúchová

 

*V článku boli použité informácie z Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska I, II (1995).