Nenávisť

Utorok, júl 14, 2015 0 No tags Permalink 0

nenavist… silná, skľučujúca, ubíjajúca. Jediné slovo, ktoré vyjadruje večnú temnotu v srdci človeka. Nenávisť ničí, berie a nič nedáva. Týra, roztrhá dušu na márne kúsky, zo živého srdca urobí kameň. Rozdelí tých, ktorí sa milujú, jej sila býva nezvratná, neutíchajúca… Ale predsa len nie je najsilnejšou zo všetkých ľudských emócií. Nenávisť je odvrátenou stranou Lásky. A najsilnejšia zo všetkého je práve Láska, rodná sestra Nenávisti …

Iste ste sa už v živote stretli s Nenávisťou. Silnou, o ktorej ste si mysleli, že nič horšie už nemôžete zažiť. Pritisla sa k vám, objala vás, nedovolila vám nadýchnuť sa, pod jej vplyvom sa vám zdalo, že váš svet zomrel, že v ňom niet kúsok svetla. Nepočuli ste viac spev vtákov, nevideli ste rozkvitnuté kvety, ani slnko, ktoré svietilo na vašu cestu. Nie, ten váš svet sa dostal na okamih do večnej temnoty, pretože do neho prenikla Nenávisť. Možno bol ten svet o to temnejší, že nenávisť do neho priniesol ktosi, komu ste verili, či ho dokonca milovali. Dívali ste sa na svoje ruky, ktoré sa dovtedy s láskou dotýkali srdca kohosi iného a nechápali ste, kde sa zrazu vo vašom živote objavilo toľko zla a neprávosti. Nerozumeli ste tomu, pretože vy ste nikomu neublížili, nepriali nič zlé, nevtláčali ste do životov iných ľudí pečať príkoria, nekrivdili ste. Žili ste čestne, hrali ste fér, podľa pravidiel – a najlepšie, ako ste len vedeli.

Áno, iste ste sa už s takouto Nenávisťou stretli. A možno ste si vtedy uvedomili, že jej sila môže byť zničená iba láskou. Nenávisť totiž žije zo sĺz, zo smútku, ktorý vyvoláva, z hnevu, ktorý je jej potravou. Neznesie po svojom boku Lásku, pretože vie, že vtedy jej sila slabne, až napokon zanikne. Neznesie, že jej vlastná sestra – Láska – ju dokáže zničiť, poslať späť do zabudnutia. Hej, málokto si to v ťažkých chvíľach, keď je srdce plné hnevu, uvedomí. A ten, kto sa nedokáže v takom okamihu pozrieť nenávisti priamo do očí a povedať jej posledné zbohom, ten potom chradne, prestáva sa tešiť na ďalšie ráno, netúži žiť. Nechce už spoločnosť iných ľudí, zostáva osamotený, zabudnutý.

Dnes vám porozprávam, priatelia moji, príbeh takej Nenávisti, o ktorej som si myslela, že nejestvuje. Že nemôže existovať, pretože ľudské srdce jej nie je schopné. Poviem vám príbeh Anežky, krehkej ženy s krásnym menom, ktorá napriek svojej krehkosti dokázala vybojovať ten najťažší boj. Boj človeka s nenávisťou.

Stretla som ju raz v sobotu, zavčasu rána na trhovisku. Letný deň, presvetlený slnkom, hemžiaci sa ľudia, všade navôkol farby a smiech. Predávala nádherne urobené kytice záhradných kvetov, ktorým som jednoducho neodolala. Dali sme sa do reči, slovo dalo slovo a ja som pravidelne začala v sobotu chodiť k jej stánku a vždy som si domov odnášala prekrásne kytice, ktoré po celý týždeň zdobili môj domov. Nebolo možné nechcieť Anežku za priateľku. Na jeseň sme už veselo trkotali nad šálkou kávy o všetkom možnom. A tam mi prvý raz dovolila nazrieť do svojho súkromia a neskutočne ťažkého života.

Bola z dvoch súrodencov, mala brata, ktorého rodičia milovali a ona bola v rodine tou nemilovanou. Od detstva trpela, nepoznala materinské pritúlenie, ani otcove pohladenie. Len krik, hnev, nenávisť, útočenie. Čokoľvek urobila, nič nebolo pre jej blízkych dobré, akokoľvek sa snažila, všetko sa im málilo. A osud pomaly točil svoje koleso, aby napokon usporiadal veci tak, ako ich usporiadal. Milovaný syn, ktorý prehajdákal rodinný majetok a okrem podvodov bol zapletený aj v krádežiach, skončil vo väzení, matka zomrela, pretože sa pre neho utrápila. Anežkin otec… Nuž, tento muž skončil s ňou v malom domčeku, ktorý si počas rokov postavila. Sama, bez pomoci rodiny, postupne, pomaly. A v neveľkej záhradke pestovala kvety. Tie kvety, ktoré vždy zútulnili domy iných ľudí.

„Vieš Zani, keď som sa stretla s otcom na maminom pohrebe a videla som aký je zničený, zlomený, musela som mu ponúknuť pomoc. A vieš čo mi vtedy povedal? Že kým bude dýchať, tak ku mne nepôjde, lebo ja som ich veľmi sklamala. Stále tomu nerozumiem! Vždy som sa snažila, ako som vedela, nikdy som neurobila nič také ako môj brat. A predsa mi to vmietol do očí. A s takou nenávisťou! Keby si ho bola videla. Nakoniec len dodal, že za všetko, čo sa v našej rodine udialo, môžem ja. Ale ja sa na neho nehnevám, pretože viem, že to z neho hovorilo nešťastie,“ nežne sa na mňa usmiala.

„Ale ako si mohla…“ nedokončila som.

„Ako som mu mohla odpustiť tie roky príkoria, bitiek, nenávisti, hnevu? Aj mojej mame?“

„Hej. Ako je vôbec možné, že si taká, aká si? Že ťa to nezmenilo? Je v tebe taká čistá láska. Máš pre každého milé slovo, úsmev… “

„Pretože Zanka, či tomu uveríš, alebo nie, vedela som, že jedného dňa otec príde za mnou. Vedela som aj to, že len láskou dokážem zmeniť jeho povahu. To láska vyhrala ten boj s otcovou nenávisťou. Keď som bola dieťaťom, často som v noci plakávala. Všetci mi ubližovali, vyrastala som v rodine plnej nenávisti, ešte aj brat, hoci bol mladší, ma nenávidel. Rodičia boli pohádaní s každým na našej ulici. Nemali sme priateľov, lebo mama s otcom každého nenávideli, ohovárali, nepriali mu. Nikomu nepriali. Len môjmu bratovi. Ale ja som si vtedy povedala, že mňa ich nenávisť nezničí. A tak som po celý ten čas v srdci opatrovala nádej, že raz sa to zmení.“

Stíchla, zahľadela sa kamsi do svojho vnútra. Chcela som vedieť viac, chcela som vedieť všetko a tak som tíško čakala.

„Odmenou mi bolo ospravedlnenie, ktoré mi povedal po štyroch rokoch, veľmi tvrdých rokoch, môj otec. Tie roky som sa o neho starala. Bože, koľkokrát ma ešte aj vtedy zbil palicou. Dolámal mi kvietky v záhrade a ja som nemala s čím ísť na trh. Rozbil mi riady v kuchyni, len aby videl moje slzy. To živilo jeho nenávisť. A potom raz som ho objala. Chcel ma udrieť, ale nedovolila som mu to. Vtedy už bol krehký starček, ľahko som mu prichytila ruky. Vtedy sa to stalo. Videla som, ako z jeho duše odchádza nenávisť. Videla som to Zani,“ prikývla a chytila ma za ruku.

Objala som svoju priateľku, podržala ju v náručí. Precítila som jej krutý život, matku, čo ju nikdy nepritúlila. A pochopila som, že ak sa stretnem v živote s Nenávisťou, ktorá dokáže všetko zničiť, ak to dovolím, tak potom poznám zbraň, ktorou proti nej budem bojovať.

Prajem to aj vám, milí priatelia. Ak stretnete nenávisť, nazrite v takej chvíli do svojho srdca a nedovoľte jej, aby vás premohla. Prajem vám, aby ste dokázali odpustiť nepriateľovi a vážili si lásku, ktorou ste obklopení. Nech nikdy, ale skutočne nikdy, nemusíte práve vy nepocítiť vo svojej duši moc Nenávisti…

 

Vaša Zana