Rovnováha

Štvrtok, január 12, 2017 0 No tags Permalink 0

 

1200 … vnáša do nášho bytia radosť a šťastie. Rovnováha. Taká krehká, že občas stačí, aby sme len prudšie vydýchli, a je preč. Je pre nás veľmi dôležitá, dokonca je pre naše životy nevyhnutná. Krehulinká hranica medzi dobrom a zlom. Radosťou a smútkom. Naplnením a stratou. Tenulinká hranica Rovnováhy sa občas zachveje pod náporom našich skutkov či slov, a my vtedy tíško veríme, a snáď sa i modlíme, aby sa nevychýlila na nesprávnu stranu …

Vstupujeme, priatelia moji, no Nového Roka. A som presvedčená o tom, že ste si na konci toho starého roka dali mnohé predsavzatia. Že budete milovať viac. Ochraňovať slabších. Že poviete častejšie svojim deťom či rodičom také tie obyčajné, no prekrásne slová. Ľúbim Ťa. Chýbaš mi. Potrebujem Ťa. Pomôžem Ti. A verím aj tomu, že ste si počas tej noci, keď kostolné zvony vítali ďalší rok, vraveli, že sa počas neho pokúsite žiť v súlade s vesmírom. So svojím Osudom. Áno, viem, že mnohé pery vtedy šeptali jediné… Prosím o Rovnováhu vo svojom živote. Prosím o ňu, pretože už ďalej nevládzem kráčať. Prosím o harmóniu, lebo toho zlého už bolo dosť. A o lásku, šťastie, pretože moje srdce už nevládze plakať nad krivdami, ktoré sa mu dejú.

Koľko úst vyslovilo tieto slová? Koľko očí sa v tom okamihu dívalo na tmavú oblohu, plnú žiarivých hviezd?

Rovnováha. Berieme ju ako samozrejmosť, akoby nám patrila. Až vtedy, keď padneme na čierne dno, až vtedy, keď sa nám táto veľká dáma otočí chrbtom, si uvedomíme, čo pre nás a naše životy vlastne znamenala. Bez Rovnováhy živoríme, predierame sa tmavým bezútešným svetom a chceme veriť na zázraky. Lenže tie sa nestanú. Dôvod je jednoduchý a taký priezračný, až vám vstúpia slzy do očí, keď si ho uvedomíte. Zázraky sa nestanú, pretože tie sú určené len tým bytostiam, ktoré žijú a konajú v súlade s vesmírom. Len tým bytostiam, ktoré tú SVOJU Rovnováhu nezatratili. Nezničili. Neponúkli temnu.

Cítim, že mnohí z vás, milí moji, teraz plačú. A mnohí sa usmievajú. Poniektorí sa pozreli do svojho vnútra, aby tam našli odpovede. Môj dnešný príbeh je o dare, ktorý dostal jeden muž. O dare, ktorý tento muž bez zaváhania ponúkol temnu. A až potom, keď sa jeho život ocitol za hranicou možností, si uvedomil, čo vlastne urobil. Hľadal možnosti, ako dostať druhú šancu. Lenže… spomínate si? Zázraky sa dejú len tým, ktorí žijú v súlade s vesmírom.

Lacka som stretla v jedno upršané septembrové dopoludnie, keď som “utekala” cez park do práce. Parčík bol kvôli dažďu vyľudnený, a tak som si toho staršieho muža hneď všimla. Neviem, čo to bolo, no niečo ma donútilo zastať. Až o okamih neskôr som si všimla aj útlu ženu, ktorá v tom nepríjemnom počasí sedela nepohnute na lavičke, zopár desiatok metrov od smetného koša, a uprene sa na toho muža dívala. Urobila som prvé, čo som pocítila – vybrala som z kabelky peňaženku a podávala som Lackovi peniaze. A snáď nikdy nezabudnem na pohľad jeho očí, v ktorých sa miešal hnev s utrpením. Prudko mi odsotil ruku, tak prudko, že mi z nej vyletel dáždnik a začal na mňa kričať. Že nepotrebuje moje peniaze. Nepotrebuje nič a nikoho! A odchádzal preč. Počula som nadávky, a vôbec som nechápala, čo sa to vlastne deje… doslova paralyzovaná som tam len stála, až kým ku mne neprišla tá žena z lavičky. Nežne ma chytila za ruku, a tým pritiahla moju pozornosť.

“Ahoj, ja som Maja. To je môj priateľ, volá sa Ladislav,” pootočila hlavu za odchádzajúcim mužom. “Teda vlastne… bol to môj priateľ. Už viac ako rok žije na ulici.” Smutne sa na mňa pozrela.

“Teší ma, ja som Zana.“ Predstavila som sa i ja. “Prepáč, ale vôbec nerozumiem, čo sa tu stalo. Mohla by si mi to vysvetliť? A prečo si tu, keď už nie je tvojím priateľom?” pýtala som sa zmätená.

“Poď, zájdeme na kávu a ja ti všetko poviem,” usmiala sa Majka nesmelo.

A tam, pri horúcej káve som, priatelia moji, počúvala príbeh, ktorý trhal srdce. Príbeh, pri ktorom som si uvedomila, ako veľmi si treba vážiť a ochraňovať Rovnováhu v živote.

“Vieš, Lacko vyštudoval vysokú školu,” začala svoje rozprávanie Majka. “Bol výborným študentom, a keď získal titul, zamestnal sa v prestížnej firme. Zarábal naozaj veľa peňazí, možno až priveľa…” na chvíľočku stíchla a po líci jej stiekla slza. “Mal všetko, na čo si len zmyslel. Ja som ho spoznala až potom, keď sa to stalo,” pozrela sa na mňa.

“Čo? Čo sa stalo?” chytila som ju za ruku.

“Nuž, prestal dodržiavať rovnováhu vo svojom živote, ktorá je taká potrebná pre to, aby sme boli šťastní. Akoby na to zabudol. Možno nadobudol pocit, že si môže dovoliť všetko. Vieš, mal rodinu a dve krásne deti. Prácu. Peniaze. Postavenie. Áno, mal všetko,” pokývala Majka smutne hlavou a vzápätí pokračovala. “A chcel ešte viac. To viem z jeho rozprávania. On totiž nikdy nepochopil, že to, čo sa mu stalo, sa stalo práve preto, že chcel ešte viac! Darmo som mu to vysvetľovala, kým sme spolu žili. Darmo som mu to ukazovala na iných ľuďoch. Nič! Všetko odmietal a vždy tvrdil, že on nič zle neurobil. Nikdy nepripustil, že keby vtedy, pred tými rokmi, nebol vychýlil svoj život z rovnováhy… tak tamto by sa mu nikdy nestalo!”

“Ale, čo? Čo sa mu stalo?“ Pýtala som sa.

“Keď nadobudol pocit, že on je ten najlepší, najsilnejší a najmúdrejší, prestal si vážiť svoju ženu. A v práci sa začal správať ku kolegom nadradene. Svojich priateľov urážal, až mu napokon nezostal ani jeden z nich. Mal milenky, a čo je asi najhoršie…” Majka stíchla, no potom predsa len tíško vyslovila: “Začal vo firme kradnúť peniaze.”

“Ach! A jeho rovnováha v živote bola nenávratne vychýlená!” dopovedala som za ňu.

“Áno!” pritakala mi. “Vidíš, ty si hneď porozumela! A on… Ak by ešte vtedy pripustil, že koná zle, ak by pochopil, že jeho slová a činy rozvrátili celý jeho život, tak by sa možno stal zázrak a všetko by sa dalo do poriadku. Lenže to sa nestalo a vesmír mu to aj ukázal. Raz išiel so svojimi deťmi za rodičmi. Autom. A v jednej zákrute – pretože on nikdy nechodil pomaly – havarovali…” Majka začala plakať a ja som vytušila najhoršie.

Len sťažka, pomedzi vzlyky sa z tej útlej ženy, ktorá ešte stále milovala svojho priateľa, vydralo: “Jeho synček sa pri tej nehode zabil. A dcérka síce prežila, no je navždy pripútaná na lôžko. Lacko však ani vtedy nepripustil, prečo sa to stalo. Nikdy nepripustil, že za všetkým je on. To, čo robil a to čo hovoril. Nikdy, Zanka! Od tej chvíle len obviňuje všetkých a všetko naokolo za to, aký má on život. Za to, že stratil prácu a aj manželku. Je plný hnevu a nedokáže pochopiť, že stačilo tak málo… aby znovu vo svojom živote nastolil rovnováhu.”

Majka zmĺkla a ja som ju objala. Chápala som, prečo chodila za Lackom ako tieň a prečo verí na zázrak, ktorý by sa mohol stať. Chcela svojho priateľa objať, pripomenúť mu, že osud ho nechce trestať. Že mu ukazuje cestu. Chcela, aby pochopil, čo je v živote dôležité a kam už nie je možné zájsť. Áno, chápala som túto krehkú ženu.

Avšak, pre Lacka cesta späť už nebola. Svoju šancu premárnil a odovzdal ju temnu, ktoré zachvátilo jeho dušu. Svoje srdce zapredal hnevu, namiesto toho, aby ho očistil a ukázal ho tým, ktorí ho milovali. Žiaľ, pre neho už zázraky nejestvovali.

No vám ich, milí moji priatelia, zo srdca prajem. Veľmi vám prajem, aby ste nikdy, skutočne nikdy, nestratili zo zreteľa, že Rovnováhu si musíte ctiť a chrániť. Starať sa o ňu a zvažovať každý jeden svoj skutok či slovo. A prajem vám i to, aby tá VAŠA Rovnováha bola počas celého vášho bytia s vami. A ak sa predsa len stane, že ju niečím vychýlite… Potom vám prajem, aby sa udial malý zázrak a vy ste znovu našli svoju cestu.

Cestu svojej Rovnováhy…

Vaša Zana