Úcta

Pondelok, október 10, 2016 0 No tags Permalink 0

ucta… mizne z našich životov, vytráca sa nenápadne, bez slovka rozlúčenia, výčitky, či slzy. Márne ju hľadáme v známych gestách tých, ktorých milujeme, márne sa snažíme nájsť ju v pohľadoch okoloidúcich, s ktorými sa naše cesty skrížia. Úcta, táto nežná dáma zahalená v zlatistých šatách, nemá miesto medzi závisťou a zlobou. A my si vo svojej namyslenosti často vôbec neuvedomujeme, že ak sa Úcta z našich životov stratí navždy, že zároveň s tým stratíme aj my samých seba …

Veru tak je to, priatelia moji drahí, ak raz stratíme seba samých, cesta späť už nejestvuje. Vyberieme sa po chodníčkoch temnejších než noc, na ktorých konci je už len bezútešnosť, smútok v duši a slzy, ktoré naše srdce nevie vyplakať. Premýšľame vtedy nad tým, kde sme urobili chybu? Máme odvahu pýtať sa sami seba na cenu, za ktorú sme Úctu predali? Máme silu pozrieť sa ráno do zrkadla a nájsť v tom odraze tvár, ktorá sa mení na inú? Vrátiť sa z cesty nebýva ťažké. Nájsť v sebe statočnosť priznať si, že kráčame zlým smerom, však ťažké je. A niekedy… pre niektorých ľudí… je to nemožné.

Premýšľam o tom, čo je v živote dôležité, a viem, že teraz mi mnohí odpovedáte. Vnímam slová – dôležitá je láska. Šťastie. Rodina. Peniaze. Postavenie. Nádej. Zdravie. Deti. Majetok. Pokora. Vnímam toľko slov a emócií, priatelia, ktoré ku mne posielate. Ale ak dovolíte, všetkým vám budem oponovať. Pretože ja si myslím, že dôležitá v živote je úcta. Áno, samozrejme, aj zdravie a šťastie. Aj láska a peniaze. Ale úcta má v tej mozaike, z ktorej sa skladá svet každého z vás, výnimočné postavenie. Áno, už tušíte, čo vám chcem povedať, však?

Ak nemáme úctu sami k sebe, nedokážeme milovať. Nemáme ani zdravie, pretože sa oň nestaráme. Ak si nectíme tých, ktorí nás priviedli na tento svet, nemáme v živote šťastie, lebo večný kruh života a smrti sa narušil. Ak nemáme úctu voči nadriadenému či kolegom, nenapredujeme, nemáme prácu a ani peniaze. Úcta je našou matkou i otcom. Je naším životom aj vesmírom. Úcta nám šeptá, čo je správne. Učí nás vážiť si to, čo máme. Vkladá nám do srdca nádeje a očakávania. Smiech. Táto nežná dáma nás vedie po spletitých cestách života a verí nám. Verí, že chápeme, kto nás to vlastne drží za ruku.

Rada by som vám dnes porozprávala jeden príbeh. Príbeh so šťastným koncom, hlboký, ľudský príbeh, v ktorom niekto musel najskôr stratiť… takmer všetko… aby mohol pochopiť a nájsť.

Kristína je silná žena, s večným smiechom v očiach a iskrivým hlasom, ktorý vás nenechá na pochybách, že pred sebou máte skvelého človeka. Veľmi mladučká ovdovela a sama vychovávala svojho jediného syna Rudka, ktorý mal vtedy necelé dva roky. Nikdy sa už nevydala, akoby sa zapovedala, že Rudko bude tým najdôležitejším mužom v jej živote. A mám pocit, že bola tak šťastná, mala rôzne záľuby a mala aj kopec kamarátok, s ktorými si občas poklebetila. Milovala svoju prácu v materskej škole a v jej okolí nebol nik, kto by jej nedoprial či závidel. Kráčala spokojne svojím životom, za ruku držala svoje dieťa a tešila sa z obyčajných maličkostí, ktoré jej priniesol každý deň. Syn rástol pre potechu mamininých očí aj srdca a Kristína sa ani nenazdala, už ho chystala na vysokú školu.

Keď sa spätne pozerám do minulosti, tak tu niekde sa stal ten veľký zlom. Rudko sa v prvom ročníku zoznámil s dievčaťom, čo bola veľká udalosť, pretože to bol skôr nesmelý chlapec, ako lámač ženských sŕdc. Ibaže… na pohľad nežné stvorenie sa po niekoľkých týždňoch zmenilo na niečo úplne iné. A bohužiaľ, Rudko sa menil tiež. Ten jemný mladý muž, ktorého som v živote nepočula zvýšiť hlas, nieto ešte nadávať, sa menil pred očami všetkých, ktorí ho mali radi. Situácia vyvrcholila v treťom ročníku, keď prišiel domov k mamke na Vianoce aj so svojou priateľkou Luciou.

Mladá dáma odmietla štedrovečerné pohostenie, ktoré bolo poskromnejšie. Kristína sa synovi snažila dať v rámci vysokej školy prvé aj posledné a peniažky navyše jednoducho nemala. Lucia nevyberaným spôsobom “nadelila” Rudkovej mame nielen urážky, ale aj vyhrážky, že zabezpečí, aby matka už nikdy svojho syna nevidela. A verím, že toto by Kristína ešte zniesla. Ale keď sa jej vlastný syn postavil proti nej a vulgárne jej vynadal, za to, že jeho priateľka u nich nemala pred sebou prehýbajúci sa stôl pod jedlom, to už nevydržala. Bez kriku, so srdcom ktoré od plaču zamieralo, ich oboch vyprevadila z dverí von. Cudziu mladú ženu, aj svoje jediné dieťa.

Predtým, než tie dvere zatvorila, povedala synovi jediné: “Rudko, učila som ťa úcte, pretože bez nej človek živorí. Ty si ju dôverne poznal a celé roky ťa držala za ruku a ja som bola hrdá, pretože som vedela, že kráčaš správnou cestou. Choď teraz preč a ak nájdeš Úctu, ktorú si stratil, skús sa vrátiť a zaklop na moje dvere,“ a tíško tie dvere zatvorila.

Jej syn nevidel žiaľ, ktorý sa z plačúceho srdca matky prelial do očí. Jej syn nepočul vzlyky, ktoré sa drali snáď zo samej podstaty tej krásnej a silnej bytosti. Nerátal dni a dlhé noci, keď ku Kristíne neprichádzal spánok a namiesto odpočinku premýšľala o tom, kde sa stala chyba. Vyčítala si, že možno mala povedať či urobiť iné. Ale v hĺbke svojej duše vedela, že nemohla konať inak. Vedela, že ak by zaprela seba samú, ak by zaprela úctu voči sebe… z tej cesty by sa už vrátiť nemohla. A osud točil svoje koleso pomaly, ale iste. Odrátaval dni a noci, prechádzal z jari do zimy a díval sa na ľudí, ako kráčajú po svojich cestách života. Až kým jedného dňa…

Vytrvalé zvonenie vytrhlo Kristínu od šitia, ktoré si rozložila v spálni pod oknom. Už od rána mala taký zvláštny pocit, akoby sa malo stať niečo dôležité. A keď otvorila, pochopila posolstvo osudu. Stál tam jej jediný syn.

“Mami, prosím ťa, prepáč. Všetko mi prepáč. Ja som to nevidel. Nechcel som vidieť, aká Lucia je, až kým mi pred tromi mesiacmi nepovedala, že nemôžem mať kamarátov, rodinu, nikoho. Že mám byť len jej a budem len jej, lebo ona to tak chce a aj to dosiahne. Vtedy sa mi otvorili oči. Vtedy som pochopil, čo je to za človeka. Nešťastná, neúctivá, nevážila si sama seba. Snažil som sa jej pomôcť, vysvetľoval som jej to, ale nepomáhalo to. A tak som sa s ňou rozišiel, maminka. Lebo ja o teba nechcem prísť. A mami… prepáč mi tie Vianoce. Aj to, že sme sa za tie posledné dva roky videli len párkrát a aj to potajomky. A prepáč mi tie slová, ktoré…”

Ďalej mu Kristína nedovolila rozprávať. Objala svojho syna, teraz už dospelého muža, ktorý stál pred ňou. Objala ho vrúcne, pretože v jeho očiach si prečítala, že znovu našiel svoju Úctu. A bola šťastná, lebo sa mu predsa len podarilo vrátiť späť z cesty, na ktorú sa kvôli niekomu inému vydal.

A prajem to aj vám, moji milí. Veľmi vám prajem, aby VAŠA úcta zostala s vami až do konca vašich dní. Želám vám i to, aby ste sa s čistotou v srdci a možno i slzičkou šťastia potom obzreli späť a uvideli celú svoju cestu, ktorú ste prešli. A prajem vám, aby tam stála nežná dáma v zlatistých šatách a vrúcne sa na vás usmievala…

Vaša Zana