Rozhovory

Eva Pavlíková

8. októbra 2020
Zdroj foto: Magická žena

Predstavuje ideál ženy – namiesto oblečenia a topánok zbiera zážitky. Na svete hľadá ľudskosť a vie, že človek nesmie strácať nádej a musí ísť vpred napriek ťažkým situáciám. Musí sa pre to však dobrovoľne rozhodnúť, ako keď sa herec napriek trápeniu či chorobe rozhodne vyjsť na javisko a hrať. Ako tvrdí, život je krátky na to, aby sme strácali, čo i len sekundu – šarmantná a očarujúca herečka so srdcom rockerky, Eva Pavlíková!

„The show must go on!“

Tešíte sa, že už prišla jar?

Ja som človek veľmi spojený so slnkom a keď je zima, tak nie som v pohode. Preto som sa už veľmi tešila na jar a teším sa aj na leto a jeseň. Vtedy som úplne iný človek. Doteraz, kým bola zima, som skôr, pravdu povediac, hybernovala. Nebolo až tak veľa práce, hrala som predstavenia, na ktoré sa vždy teším, ale inak som mala taký voľnejší režim. Dlhšie som spala, viac čítala, chodila do kina a stretávala sa s kamoškami.

Dopriali ste si aj pár pyžamových dní?

Mám aj takéto dni totálnej lenivosti, hoci ich nemám rada. Som z nich prekvapená, že ja, akčný človek, mám dni, keď sa mi absolútne nič nechce. Ale pripisujem to tomu, že aj staré korytnačky v zime hybernujú. (smiech) Asi to inak nejde… No s prvými lúčmi som začala ožívať a cítim, že dostávam aj väčšiu chuť žiť.

Týka sa vaše nadšenie z jari aj jarného upratovania?

Ja som mini jarné upratovanie absolvovala už v zime s prvými lúčmi slnka. Krásne ukázalo všetok prach, zašpinené okná a nemohla som sa na to pozerať… Slnko je v tomto nemilosrdné. (smiech)

Dodali vám energiu aj myšlienky v knihách, ktoré ste si cez zimu prečítali?

V Nitre som si kúpila nádhernú knihu o Davidovi Bowiem aj s ilustráciami. Ja si vždy kupujem tak sedem až desať knižiek, ktoré si potom čítam cez Vianoce alebo keď mám voľno. Aj od dcéry som dostala niekoľko knižiek, vrátane filozofických. Dokonca aj takú, že „Ako sa zmieriť so starobou“, lebo s tým mám problém. Vidina dôchodku ma dosť desí! (smiech) Ale z tej knihy o Bowiem ma inšpirovalo, keď povedal, že začal byť šťastný až vtedy, keď sa zmieril so všetkým, čo mu život prináša a prestal lietať, a stavať si vzdušné zámky. 

Inšpirujú vás aj filmy?

Bola som štyrikrát na Bohemian Rhapsody a trikrát na Zrodila sa hviezda, pretože ja som veľmi prepojená s hudbou. Queen bola kapela, ktorá bola jedna z topiek mojej mladosti. Freddie Mercury bol hudobný génius, nesmierne inšpirujúci. Ten film bol úžasný, skvelý výkon Remiho Maleka, ako aj ostatných a celého tímu. Veľmi sa mi páčilo, že sa sústredili na zachytenie toho, ako vznikali ich jednotlivé skladby a aj na to, aký podiel na nich mali členovia kapely. To bolo veľmi inšpirujúce.

Vaša obľúbená pieseň od kapely Queen?

Príznačná ku mne by bola The show must go on! (smiech) Ale ťažko povedať, oni majú všetky skladby neuveriteľné. Napríklad Bohemian rhapsody, to jej prepojenie rocku s operou je pre mňa klenot. Freddieho vnímam podobne ako Bowieho. Tiež bol trošku taký chameleón  –v hudbe, obliekaní aj vizáži. Rád experimentoval a mal na to úžasný talent. Vydať album a o dva dni na to umrieť – to by som aj ja chcela niečo také dokázať… (smiech)

„The show must go on“ – to platí aj na herectvo – často musí herec, ako aj každý umelec, druhým sprostredkovať radosť, hoci v súkromí ho niečo môže trápiť alebo bolieť. Ako zvládate takéto situácie?

Keď som chorá, ale rozhodnem sa hrať, čo aj robievam, pretože sa mi zdá hlúpe, aby kvôli mne išli ľudia domov, tak musím urobiť všetko preto, aby si divák nič nevšimol. Ale javisko je priam magické, na ňom zabudnete na choroby aj na trápenia. Stalo sa mi, že som mala veľké bolesti nohy kvôli chrbtici, brala som infúzie, ale predstavenie, dokonca to bol muzikál, som zahrala ako srnka. Až v noci som potom zase kričala od bolesti. Javisko je celkom iný svet. A hranie je terapia, ktorá pomôže človeku zabudnúť na to, čo sa mu deje v súkromí.

Talentovaní umelci – géniovia to akosi celkovo nemajú ľahké…

Krásne to tento rok na Oscaroch povedal Remi Malek – „Natočili sme film o homosexuálovi, o prisťahovalcovi, o veľmi citlivom človeku a obdivujeme ho. A je jedno, že bol homosexuál, že bol prisťahovalec, migrant, a je úplne jedno, aký mal pôvod, ale dôležité je to, čo dokázal.“ Myslím, že géniovia nie sú „iní“ ako my ostatní, ale skôr, že tá ich enormná citlivosť im umožňuje vytvoriť nadpozemské veci. Takými boli aj Beethoven či Mozart. Blázni, ktorých hudbu počujete aj po stovkách rokov a ihneď máte zimomriavky. Takýto umelci sa ocenenia svojej tvorby často dočkali až po smrti. Predbehli svoju dobu, spoločnosť, v ktorej žili, ich nevedela oceniť. A deje sa to aj dnes…

Aký hudobný žáner vás oslovuje v súčasnosti?

Kapely Queen, Rolling Stones a Black Sabath sú so mnou odjakživa. V súčasnosti som ale tiež veľký fanúšik alternatívnej hudobnej scény, akej sa venuje napríklad Dorota Nvotová, Talent Transport, Korben Dallas, tiež napríklad Longital a, samozrejme, aj moja dcéra Katarzia.

Priviedla vás k tomuto žánru aj ona?

Dá sa to tak povedať. Začala som sa na tento štýl hudby pozerať inak aj vďaka nej. A nesmierne si vážim každého, kto sa na Slovensku o niečo snaží, či už je to filmár, divadelník, hudobný skladateľ alebo básnik. Veľmi tlieskam každému, kto vytvorí niečo, čo prinesie druhým radosť.

Podporovali ste ju teda v rozhodnutí venovať sa umeleckej kariére?

Samozrejme. Umenie je už také, chce celého človeka a práve takého, aký je. Ja si strašne vážim každého, kto chce niečo vytvoriť. A keď to ten človek cíti, nemôžeme mu to chcieť vziať. 

Aj vy ste si išli za svojím snom?

Ja som vždy bola veľký bojovník a vždy som išla za svojou pravdou. Hoci som si niekedy pripadala ako osamelý bežec v poli. Na gymnáziu som chodila na prírodovedný odbor so zameraním na chémiu. A aj na vysokoškolské štúdium som si spolu s prihláškou na herectvo podala druhú prihlášku na chémiu. Keby ma neboli vzali na VŠMU, zrejme by som teraz bola niekde v labáku. Zároveň som ale na strednej spievala, hrala na klavíri, tancovala spoločenské tance, chodila som na klasický balet… Mama mi vravela, že nič poriadne neviem, ale práve toto „nič“ som zúročila v herectve! (smiech)

Po škole ste nastúpili do Divadla Andreja Bagara v Nitre, kde ste veľa pracovali s Jozefom Bednárikom. Ako spomínate na túto spoluprácu?         

Išla som do Nitry kvôli Jožkovi. Bol to úžasný človek, dokonalý profesionál, vždy pripravený, mal cit pre prácu s hercom. Nikdy som to neoľutovala. Hrala som naozaj veľmi veľa prekrásnych rol. Viem, že pre mnohých hercov je métou Bratislava, ale ja som presvedčená, že aj v Nitre a inde na Slovensku žije veľa inteligentných a vnímavých ľudí, ktorí si zaslúžia kvalitné divadlo. Malo by byť také všade. Ľudia potrebujú kvalitnú duchovnú potravu.

Ste aj vy sama viac zameraná na duchovné zážitky než materiálne?

Teraz som sústredená na duchovné zážitky, ktoré mi nikto nemôže vziať a nezaberajú miesto. Veci sú len veci. Prestala som nakupovať handry a topánky, ženské drobnosti… Zážitky z filmov, z hudby, z výtvarného umenia, to znamená oveľa viac.

Máte doma aj výtvarné diela?

Doma mám veľa obrazov a grafík. Veľa z nich je od výtvarníka Karola Felixa. Často na nich abstraktne spracováva ženské symboly. Mám veľmi príjemné pocity, keď si ich prezerám. Chodievam aj do Danubiany. Bola som tam aj na výstave Mareka Ormandíka a vychutnávala si náboženské motívy s Ježišom Kristom, tá jeho farebnosť je úžasná.

Páčia sa vám duchovné symboly?

Zbierala som anjelov, ale už nie, nakoľko ich nemám kam dávať. Kedysi som si ich kupovala v Diele a dostávala som ich aj od fanúšikov. Začalo to po tom, ako mi v osemnástich zomreli starí rodičia. Mala som veľmi krásny vzťah s dedkom, maminým otcom, ktorý umrel osemdesiatosemročný. Boli sme parťáci. Aj s mojimi spolužiačkami z gymnázia sme u mňa sedeli v izbe – on v krásnom obleku s vyleštenými topánkami – a počúvali sme Black Sabath. (smiech) A potom, keď zomrel, tak sa mi stále zdalo, že mám anjela strážneho a že to je môj dedko, s ktorým som potajomky chodievala na vínko, aby babička nevidela… (smiech) A stále si myslím, že je so mnou, keď sa mi dejú zlé veci, ako keď som bola na Pohode a padol stan. Bola som uprostred neho a nič sa mi nestalo, tak si hovorím, že bol so mnou môj anjel strážny, môj dedko.

Zbierate ešte stále magnetky? Zmestia sa na vašu chladničku?

Tie zbieram naďalej. Hoci dvere chladničky sú už plné. Môj muž tvrdí, že ich to odtrhne. On sa na to pozerá ako barbar (smiech), nie s dávkou poézie ako ja. Ja za tým vidím tie precestované kilometre. Dokonca sme minule boli vo Viedni na výstave v Albertine a ja som si predtým v meste nekúpila žiadne kabelky ani handry, ale tam som si kúpila desať magnetiek s vystavovanými dielami a bola som šťastná, ako keby som si kúpila topánky…

To je sen každého muža. Manžel má radosť?

Ten mi hovorí, že mám toho aj tak stále veľa. (smiech)

Vy ste spolu už vyše tridsať rokov. Aký je recept na taký dlhý šťastný vzťah?

Tak on veľa nebol doma (smiech), pracoval v Rakúsku. To je jeden z účinných receptov. Ďalší je, že ja som oheň, on voda, že ja som temperamentná, on je pokojný, ja som zase zhovorčivá, on je málovravný – totálne protiklady. On je už šťastný „důchodce“, strašne chce byť už starý a ja mu za to nadávam (smiech) a potom sa na tom spolu smejeme. Takže ten ďalší recept je humor.

Humor pomôže prekonať aj krízy?

Dnes sa mladí chcú rozviesť pri prvej hádke. Veď aj my sme sa pohádali, ale to treba len prečkať. Človek má deň, kedy je nahnevaný, zranený, ale na druhý deň sa na to pozerá už celkom inou optikou a na tretí deň úplne inak a o týždeň tiež. O dva týždne sa mu to zdá už úplne banálne. Treba počkať, kým oheň vyhorí a pahreba vychladne. Človeku sa dejú dobré aj zlé veci a rovnako je to aj vo vzťahu. Nemôže byť vždy všetko len dobré a krásne. Treba ale napriek tomu zbierať veľa spoločných zážitkov a veľa sa spolu smiať.

Ako naša MAGICKÁ ŽENA tohto čísla, prezraďte nám na záver, čo je pre vás v živote to pravé „magické“, bez čoho by to ani nebolo ono?

Slovo magické evokuje zázrak, niečo nadpozemské, ale pre mňa je magickou práve obyčajná vec ako je láskavosť alebo človečina. Myslím si, že práve to dnes medzi ľuďmi chýba. Mali by sme si viac uvedomovať, viac si pomáhať, vedieť sa k sebe pekne správať, zostať ľudský. Sme tu na zemi veľmi krátko. Každá sekunda, to ako ju prežijeme, je veľmi dôležitá. Mali by sme sa snažiť, aby sme ju využili na darovanie dobra ostatným.

Rozhovor: ZunaS
Archív: Magická žena apríl – jún 2019