„Všetci sme len vtáci v klietkach.“
Niektorým by sa mohlo zdať, že je princeznou žijúcou v paláci, pretože sa tak aj volá. Ona však vie, aké náročné je vyjsť hore do vysokej veže v ťažkých princeznovských šatách. Nečaká tam však nečinne na princa, ktorí ju z nej vyslobodí. Aj keď žije vo veži výškovej bratislavskej budovy, sama z nej vie nájsť cestu k tým, ktorí to najviac potrebujú. Najnovšie sa neváhala zbaviť aj krásnych šiat a predstúpiť pred svoje okolie a fanúšikov „nahá“ – silná iránska žena s dušou slovenskej východniarky, filanTROPICKÁ speváčka a herečka Celeste Buckingham!
Rok 2017 bol pre teba z pracovného hľadiska veľmi rušný – vydala si nový album Bare, naspievala dva duety, nakrúcala si videoklipy a tiež film, koncertovala si doma i v zahraničí… Budeš v tomto tempe pokračovať aj tento rok?
Naozaj som toho mala veľa a toto obdobie sa nekončí v tom zmysle, že vyprodukované veci teraz budú žiť svojím životom. Teším sa, že som stihla všetko dotiahnuť ešte minulý rok a vďaka tomu budem mať tento rok čas sústrediť sa aj na iné veci.
A prezradíš na aké?
Chystám sa mať tento rok viac-menej filantropický. Už dlhé roky chcem založiť svoju nadáciu. So sponzormi som už komunikovala o potenciálnej spolupráci.
Čomu sa bude tvoja nadácia venovať?
Misia, ktorá ma najviac zaujíma celý život a zároveň viem v tejto oblasti aj niečo ponúknuť sú deti – deti v krízových situáciách, napríklad v detských domovoch, deti zo sociálne znevýhodnených rodín, deti trpiace domácim násilím, ale aj deti všeobecne. Ide mi nielen o ich akademický vývoj, ale aj spoločenský, prirodzený vývoj dieťaťa, aby sa cítilo v bezpečí a aby malo možnosť sa rozvíjať a pracovať na sebe, zabezpečiť si krajšiu budúcnosť. Takže to je pre mňa taká najväčšia misia. Zároveň som ešte aj aktivistka za ženské práva, takže som tzv. feministka.
Máš aj konkrétny vzor, ktorý ťa presvedčil o sile ženy?
Iránsku ženu. Je veľmi temperamentná, sebavedomá a zároveň vďaka svojej výchove alebo náboženstvu dodržiava tradície. Pre mňa je najsilnejšou postavou v rámci Blízkeho východu, napriek tomu, že náboženstvo a vláda hovoria niečo iné. Snažia sa utíšiť ženskú moc, no napriek tomu už tisíce rokov je v iránskej kultúre žena a matka najsilnejší člen rodiny. Nielen preto, že má deti a stará sa o ne. Byť iránskou ženou je veľmi silná pozícia a tie ženy sú tak aj vychovávané. Vyrastala som doma s mamou, ktorá je iránska matka, moja babička takisto a aj moje tety.
Zdedila si túto silu po nich?
Vnímam to tak. Hoci zároveň vidím aj paralelu so slovenskými ženami, hlavne východniarkami. Mám veľa kamarátok z východu a v ich správaní, vnútornej sile a zdravom sebavedomí sa mi najviac podobajú iránskej žene. Celý život som vyrastala v Bratislave a okolí, ale namiesto toho, aby som mala bratislavský prízvuk, niekedy v reči zaťahujem ako východniarka. (smiech) Myslím, že to vychádza práve z tej iránskej kultúry a z chovania iránskych žien i žien z východu Slovenska. Aj keď nemám slovenskú krv, najbližšia mi je slovenská kultúra.
Po predkoch však máš v krvi namiešané okrem iránskej a americkej krvi aj gény anglické, írske, ruské. Bola to dlhá cesta, kým si v sebe objavila Iránku z východného Slovenska?
Zadefinovať si, kto som, aká je moja identita, bolo najťažšie asi v puberte. Vždy som bojovala s tým, že napriek tomu, že som tak veľmi blízko slovenskej kultúre a som v podstate Slovenka, ľudia ma ako Slovenku nebrali. A pre mňa to bol veľmi veľký dlhodobý komplex, ktorý som so sebou ťahala a v podstate až minulý rok som urobila svoju prvú slovenskú autorskú vec. S Kalim a Petrom Pannom sme nahrali pieseň Alica z ríše divokých a tam som práve priznala tento svoj konflikt. Teda, že som tá Alica, ktorá je stratená, ide z jedných dvier do druhých a prechádza sa inými svetmi, kde môže zažiť všetko, ale nikam nepatrí a nikde nemá svoj domov. V posledných vetách piesne sa hovorí: „Kedy si ja uvedomím, že nikdy nebudem vaša? Kedy si aj ja uvedomím, že som v podstate len sama?“ Čo si, samozrejme, nemyslím, že som v živote sama, mám veľkú rodinu a veľa blízkych. Vychádzalo to z pocitu, že chcem byť Slovenkou, cítim sa ako Slovenka, ale nikdy ňou stopercentne nebudem. No práve po tejto piesni mi začali moji slovenskí fanúšikovia písať „si naša“ či „vždy si bola naša“.
Stratenosť vo veľkom meste je témou aj tvojho duetu Tokyo s raperom Akalakym. Ty ale veľa cestuješ, striedavo žiješ na Slovensku a v Amerike – pocity stratenosti už asi nezažívaš…
Práveže áno. Hlavne na pracovných cestách prichádza pocit osamelosti. Vznikajú tam situácie, keď vystupujem pred obrovským davom a zrazu sa koncert skončí a ocitnem sa úplne sama v hotelovej izbe, v úplne cudzom meste, kde vôbec nikoho nepoznám a kde budem musieť čakať aj dvadsať hodín, kým budem môcť odísť domov. Z toho mi ide hrabnúť… (smiech) Je to obrovská zmena, rýchly prechod z extrému do extrému. Ale je to súčasť mojej práce, takže je to v poriadku.
Stratená dievčenská hrdinka sa však v tvojej tvorbe vyskytla už aj v detstve – keď si mala jedenásť rokov a tvoja sestra Carmel deväť, napísali ste rozprávku Stratená princezná. Už vtedy ťa priťahovala táto téma?
Určite tam bol vplyv nášho detstva a toho, čo sme zažívali doma a aj vonku. Ale s nápadom napísať knihu prišla naša mama, dvom malým babám by nenapadlo len tak písať knihu. Mama sa totiž sťažovala, že stále pozeráme len americké rozprávky a hrozne ju štvalo, že všetky tie princezné čakajú na nejakého princa, aby ich zachránil. Ako zdravá feministka nám povedala, že to tak v žiadnom prípade nie je, že ženy sa vedia zachrániť samé a žiadneho chlapa nepotrebujú. Čo však nevylučuje, aby ho chceli. Myslím, že mama s tou myšlienkou začala práve preto, že nás chcela nastaviť, aby sme v dospelosti nečakali na muža, ktorý príde a všetko to upraví. Chcela nám ukázať, že silu urobiť si život taký aký chceme, máme v sebe.
A existuje dnes vôbec princ na bielom koni?
Ja si myslím, že áno, ale nemyslím si, že je to nevinný anjel, ktorý sedí na bielom koni. Myslím si, že práve kvôli tejto nereálnej predstave niečoho, čo neexistuje, sa dnes tak veľa ľudí rozchádza a manželstiev rozpadá. Obe pohlavia si dnes robia ilúzie, aký musí byť ich partner fyzicky aj psychicky dokonalý. Ale ľudia sú nedokonalí a v tej nedokonalosti je tá krása a tam vzniká tá naozajstná láska.
Čo namiesto ilúzií hľadáš u svojho „princa“?
Pre mňa napríklad, keď hľadám vzťah, tak s tým chlapom musím vedieť mať debatu až do rána. Musí mať humor, aby sme sa mali o čom rozprávať, aby sme sa mali na čom smiať. Lebo potom, keď budeme starí a škaredí, tak nám nič iné neostane. (smiech)
Princeznú si si ale zahrala v rozprávke Na vlásku. Splnil sa ti detský sen?
Áno! Ale, žiaľ, som si to neužila tak, ako som chcela. Rozchádzala som sa vtedy s mojou prvou láskou a trvalo to celé tri mesiace nakrúcania. Bol to veľmi ťažký rozchod, takže v tej chvíli som sa necítila ako princezná. Ale aj napriek tomu to pre mňa bolo niečo úžasné. Hneď prvý deň, čo ma dali do kostýmu a prišla som na Oravský zámok, že idem nakrúcať, som z toho bola úplne hotová. Som veľmi vďačná, že som mohla hrať princeznú.
Mala si nádherné šaty – ale v jednom z rozhovorov si prezradila, že to v nich bolo náročné. Princezné to asi kedysi nemali veľmi ľahké…
Bolo to fyzicky veľmi náročné. Hlavné červené šaty, ktoré mám skoro v celom filme, vážili až desať kíl. Denne som ich nosila počas natáčania a na Oravskom zámku je to všetko hore kopcom. Ak tam ide človek v rifliach, tak je to v pohode, ale s tými kilami navyše to bola makačka.
Väčšia ako pri nakrúcaní filmu Bajkeři?
To nie, nakrúcanie tohto filmu bolo fyzicky oveľa náročnejšie ako hranie princeznej. (smiech) Hore kopcom sa totiž tentokrát šliapalo na bicykloch. Pre človeka, ktorý nešportuje to bol masaker. Ale z druhej strany to bola opäť veľmi príjemná filmovačka – cez leto, v prírode, s mladými hercami, tanečníkmi aj celým štábom…
Na premiére filmu si predviedla odvážny outfit a ukázala tehličky na bruchu. Tie si získala vďaka nakrúcaniu?
Schudla som ešte pred ním – od januára do júna šestnásť kíl. V novinách písali, že mám anorexiu. Ale to všetko bolo stravou. Na pravidelné cvičenie vo fitku nemám čas. Ráno si zacvičím pätnásť minút jogu a ešte chodím všade peši. Na stehná, boky a bruško sú výborné opätky. Čo sa týka stravy, tak som len striktne vymedzila pečivo, mliečne produkty, všetky sladkosti, maximálne som mala len ovocie. Jedla som hlavne biele mäso, občas hovädzie a čo najviac zeleniny. Prvé tri dni diéty boli náročné, ale potom to už išlo a cítila som sa oveľa lepšie, mala som oveľa viac energie, zlepšila sa mi pleť, vlasy, skrátka všetko.
A čo najradšej nosíš namiesto princeznovských šiat alebo cyklistického dresu?
Ja som elegán, takže čierne sako musí byť, mám ich asi desať v rôznych strihoch. A pod to už len biele alebo čierne voľné šaty či rifle s nejakým voľným tričko. No mám rada aj bodyčka alebo korzety, ale také tie pohodlné. K tomu čierne pančušky, tie sú moje obľúbené. Som šťastná, že to vymysleli, lebo sa hodia úplne ku všetkému. A som zvyknutá na štekle, nemôžem chodiť v plochých topánkach, potom ma bolia nohy. Bežne teda chodím v čiernych čižmách s vysokým hrubým opätkom, aby boli pohodlné na chodenie. Takže pre mňa je to vždy kombinácia elegancie a pohodlia. A často najprv vyriešim make-up a vlasy a podľa toho zladím outfit – to je moja úchylka. (smiech)
Máš aj trvalé ozdoby – tetovania. Kedy si sa pre ne rozhodla? Ktoré bolo prvé?
Ja som vedela už od nejakých desiatich rokov, že chcem kérky. Ale počkala som si na osemnáste narodeniny. Vtedy som si dala na bok vytetovať prvú kérku, ktorú som venovala mame. Vybrala som si po anglicky jeden z jej obľúbených citátov: „Všetci sme len vtáci v klietkach.“ Symbolizuje to tento život a jeho pokračovanie, že teraz je ľudské telo ako tá klietka a duša je ten vták, ktorý z nej raz vyletí a bude slobodný. Mama síce bola nešťastná, že som si dala kérku, ale zároveň ju potešilo, že som ju venovala jej. O tri roky som toto tetovanie doplnila ešte maminým obľúbeným kvetom – kráľovskou ľaliou, ktorá sa vinie okolo citátu.
V počte tetovaní si už na čísle desať. Aký impulz ťa vedie dať si nové?
Každá moja kérka je venovaná niekomu alebo nejakej chvíli, ktorú som zažila s niekým, kto bol pre mňa natoľko duševne, alebo emocionálne významný, že som na neho chcela mať fyzickú pamiatku. Nad každým tetovaním dlho rozmýšľam. Len raz som si dala tetovanie spontánne, keď som točila diel Chart Show o rockovej hudbe. Chceli počas nakrúcania pred kamerami naživo tetovať produkčnú, ale bola taká vystrašená, že som povedala, aby to vytetovali mne, že ja už aj tak mám kérky, tak mi to nevadí. Šokovane pozerali na mňa a musela som podpísať aj zmluvu, že viem, čo robím. (smiech) No a potom mi vytetovali na ľavej ruke malé srdiečko. To je moja jediná spontánna kérka.
Tetovania sú tvoje spomienky – svoj debutový album si ale nazvala Don’t Look Back (Nepozeraj sa späť) – je to tvoja filozofia? Nemáme sa pozerať do minulosti?
Je prirodzené, že každý z nás sa do svojej minulosti pozerá. Ona vytvára našu prítomnosť. Minulosť sú aj moje tetovania, ktoré budú navždy mojou prítomnosťou. Ale netreba stále myslieť na to, čo sa stalo. Treba sa poučiť a ísť dopredu aj s tým, čo sme zažili – tetovania mi ostanú navždy…
Najnovšia pieseň sa volá Go Away (Choď preč) – koho si „poslala preč“?
Nikoho konkrétneho. (smiech) Vychádzala som zo svojej skúsenosti, ale aj zo svojho okolia. Je to o pocitoch, ktoré žena zažíva pri rozchode, strate blízkej osoby – muža, člena rodiny, priateľa… Sú to nesmierne silné emócie, ktoré som prežila i ktorých som bola veľakrát svedkom.
Aj tvoj najnovší album Bare, ktorý si vydala pred koncom minulého roka, vychádza z tvojich vlastných skúseností a pocitov – je to tvoja spoveď?
Názov Bare znamená po anglicky „nahý“ alebo „bez obrany“. A presne to som chcela. Album je pozitívny aj negatívny. Ukazuje moje skutočné ja a dokonca ľudia, ktorí to počuli, blízki priatelia, fanúšikovia a aj recenzie vravia, že úprimnejšiu tvorbu som ešte von nedala.
Texty sú tvoje autorské?
Áno, všetko sú to moje texty. Melódie a aranžmány robilo LittleBeat STUDIO, s ktorým spolupracujem už dlhé roky. Emocionálny obsah albumu vyšiel zo mňa, z mojich osobných skúseností. Všetky veci, ktoré som zažila počas posledných rokov sa zapísali do tohto albumu…
Ako naša MAGICKÁ ŽENA tohto mesiaca, prezraď nám na záver, čo je pre teba v živote to pravé „magické“, bez čoho by to ani nebolo ono?
Bez lásky a bez strachu. To sú dva najozajstnejšie pocity, lebo všetky ostatné, dobré aj zlé, vychádzajú z týchto dvoch hlavných ľudských emócií. Majú duševný aj fyzický základ. Bez nich by život nebol magický.
rozhovor: ZunaS
archív 2018
