Tatiana Kulíšková

„Jediné, čo umocní šťastné chvíle, zážitky a stretnutia, je naplno sa do nich ponoriť a neskôr z nich čerpať v podobe príjemných spomienok.“

Jej príjemný charizmatický a predovšetkým nenapodobniteľný hlas počuť azda každý deň na televíznej obrazovke, kde ho prepožičiava zahraničným hercom a vďaka svojmu talentu budí dojem, akoby bola slovenčina ich rodným jazykom. Popritom pôsobí v televízii, v rozhlase a v divadle, ktoré je jej životnou láskou. Ako typickej žene, narodenej v znamení barana, jej nechýba vášeň a dominancia, ktoré dopĺňa láskavým a obetavým srdcom. Svoju prácu miluje a zdieľa ju aj so svojím partnerom a zároveň hereckým kolegom Vladimírom Jedľovským. Označuje sa síce za pragmatičku s nádychom optimizmu, ale priznáva, že má v duši aj trošku romantiky – naša úžasná herečka a moderátorka s veľkým zmyslom pre humor, ktorá už vyše tridsaťpäť rokov pôsobí v Divadle Jána Palárika v Trnave a ktorá zbožňuje detektívky aj zaváranie – Tatiana Kulíšková!

Aké momentálne prežívate obdobie? Ako by ste ho charakterizovali? Pravdupovediac, pomerne náročné. Ale verím, že je to len dočasné.

Blíži sa Veľká noc, hoci sa väčšine z nás zdá, že pred chvíľou boli Vianoce. Aj vám čas „beží“ tak rýchlo?
Určite. A s pribúdajúcim vekom čoraz rýchlejšie. Ale s tým nič nenarobíme.

Existuje niečo, čo pre vás dokáže v daných chvíľach plynutie času spomaliť tak, aby ste si ich mohli čo najviac vychutnať?
O ničom takom neviem, jediné, čo umocní šťastné chvíle, zážitky a stretnutia, je naplno sa do nich ponoriť a neskôr z nich čerpať v podobe príjemných spomienok.  

Tento mesiac, konkrétne 22. marca, oslávite narodeniny. Ako ich zvyknete sláviť? Máte rada veľké oslavy alebo to bude skôr niečo komorné?
Nezáleží mi na tom, aká veľká je oslava, podstatné je, aby som si ju vychutnala s ľuďmi, ktorých mám rada a ktorí sú mi najbližší – blízka i širšia rodina a priatelia. A nie každé narodeniny oslavujem. Keď som mala okrúhlu šesťdesiatku, zažívali sme covidové obdobie, takže som žiadnu oslavu neplánovala a žiadna sa neuskutočnila. To budem musieť napraviť. (smiech)

Želali ste si k narodeninám niečo špeciálne?
Nie, mňa najviac poteší kytica kvetov. Ale pochválim sa – k výročiu pred dvanástimi rokmi som dostala pravý perlový náhrdelník. Bolo to nečakané, a o to krajšie prekvapenie.

Súhlasíte s tým, že vek „je len číslo“ alebo si nad ním niekedy lámete hlavu?
To je individuálne, každá žena (nemyslím si, že muži riešia vek) to vníma inak. A inak sa k tomu stavia. Samozrejme, občas si spomeniem, ako som si ako mladá hovorila:         “ V roku 2000 budem mať tridsaťdeväť rokov, to bude hrozné!“ A už je rok 2023… (smiech) Ale vek neriešim.

Podľa zvieratníka ste v znamenia barana. Sedia na vás charakteristiky tohto znamenia? Ženy „baranky“ bývajú údajne vášnivé a dominantné…
Charakteristiky znamenia barana na mňa sedia viaceré. Áno, som viac-menej dominantný typ, ťažko sa podriaďujem, dokážem vášnivo diskutovať o svojej pravde a to isté očakávam aj od svojho „protivníka“, a chýba mi diplomacia. Rokmi sa tieto moje vlastnosti „okresali“ a naučila som sa robiť kompromisy, napríklad brzdiť razantné a okamžité reakcie a krotiť svoj temperament.

Sú dominancia a vášnivosť nápomocné pri hereckej práci?
Nemyslím si, že herec potrebuje mať vo výbave špeciálne vášnivosť a dominanciu. Tie potrebuje len vtedy, ak stvárňuje vášnivú alebo dominantnú postavu. Danosti a povaha ženy/muža nie sú pre herečku/herca určujúce. Aj introvert môže byť na scéne exaltovaným extrovertom a extrovert môže excelovať v tajomnej, záhadnej, nenápadnej postave.

Na javisku sú výrazné prejavy emócií určite žiadané, ale čo v súkromí? Nie všetci muži znesú, ak je žena „živšia“ než oni. Aká je vaša skúsenosť?
Muži ale určite nepreferujú ani ženy „bez života“. Pri pozitívnej charakteristike mužov je na to trefné, ale mierne vulgárne označenie – že majú g… (smiech) A hlavne vo vzťahoch je všetko absolútne individuálne. Existujú partnerstvá, ktoré sa nám zdajú nepredstaviteľné, a pritom konkrétny pár je navýsosť spokojný a šťastný. Každý z nás má na partnera iné kritériá, iné pochopenie, inú prispôsobivosť, inú toleranciu… Ale je pravda, že niektorí muži nemajú radi ženy, ktoré ich v niečom prevyšujú. Ale iba tí nadmieru ješitní… (smiech)

Váš partner Vladimír Jedľovský je však takisto herec. Má vďaka tomu väčšiu mieru toleranciu pre „veľké vášne“ aj v domácnosti?
Sme spolu už tridsať rokov, takže sme sa naučili existovať s „veľkými vášňami“ aj v súkromí. Aby som bola úprimná, musel sa to naučiť viac on ako ja. (smiech)

Ako vyzerá vaše spolužitie dvoch hercov? Je to „bežná“ domácnosť, alebo jej prináša vaše povolanie isté špecifiká?
Je to taká istá domácnosť ako domácnosť dvoch lekárov, dvoch učiteľov či dvoch úradníkov. Nie je ničím výnimočná. Naše povolanie je špecifické v tom, že v podstate nemá žiadnu pravidelnosť. Nehráme vždy v tie isté dni, nehráme vždy spolu, každý z nás má iné termíny v rozhlase, v dabingu, pri nakrúcaní, ale niekedy nahrávame aj spolu. To k nášmu povolaniu patrí – pestrosť a žiadny stereotyp.

Obaja spoločne pôsobíte v Divadle Jána Palárika v Trnave, ktorého členkou súboru ste sa stali pred vyše tridsiatimi piatimi rokmi a kde ste stvárnili už okolo neuveriteľných šesťdesiat dramatických postáv. V mnohých inscenáciách ste hrali a hráte spoločne aj s manželom. Hrá sa vám spolu dobre? Je to v niečom odlišné alebo, naopak, rovnaké ako s ostatnými hereckými kolegami?
V predstaveniach, v ktorých sme stvárňovali pár – Strana lásky, (P)O láske, Sen noci svätojánskej, Rodinný parlament, Ach, tie ženy, ach, tí muži…, Tanec smrti – nebolo ich veľa, bolo pre nás určite výhodou, že sme si mnohé situácie a mizanscény osvojili rýchlejšie, ako keby sme boli len hereckými kolegami. Naše spolužitie sme mohli v istej podobe vniesť do svojich postáv a trúfam si tvrdiť, že boli o to autentickejšie a pravdivejšie. Ale aj v tituloch, v ktorých hráme iné postavy ako manželov či milencov, je to vlastne také isté – také ako s inými dobrými hereckými partnermi. S takými, ktorí vedia „počúvať“. Počúvať v herectve má totiž úplne iný význam ako v „normálnom“ živote – znamená schopnosť citlivo vnímať hereckého partnera, vedieť na neho nadviazať, spoločne rozohrať tvorivý dialóg, vycítiť nuansy, držať temporytmus inscenácie a pretaviť ho do pravdivého a uveriteľného herectva.

Ako by ste opísali váš umelecký súbor v divadle? Je pre vás po toľkých rokoch tiež rodinou?
Sme komorný herecký súbor, takže aj naše vzťahy sú pomerne blízke. Je milé, že aj v dnešnej hektickej dobe si dokážeme nájsť čas, keď má niektorý z nás výročie, takže sme spolu nielen na skúškach a predstaveniach, ale aj v súkromí. A čo považujem za dôležité, podporujeme sa pri tvorbe a väčšina mladších kolegov akceptuje postrehy nás starších. A niekedy aj naopak. V malom kolektíve sa naviac nič nedá skrývať, čiže aj naše vzťahy sú otvorené a priame.

Aké typy postáv sú vaše najobľúbenejšie? Tie, ktoré sú vám temperamentom a povahou blízke alebo vás láka hrať skôr vaše povahové protiklady?
Keď so bola mladšia, väčšinou som bola obsadzovaná do dramatických rol. Po štyridsiatke som sa dostala ku komédiám a tie sú mi najbližšie. Určite si však nemyslím, že sa rodia ľahšie ako dramatický tvar. Aj komédiu musíte hrať vážne a pravdivo. Humor v nej funguje aj vtedy, keď herci plačú, len musia plakať naozaj. Mám rada plnokrvné postavy, ktoré poskytujú herečke celú škálu polôh s množstvom hereckých strihov. A práve tá „plnokrvosť“ má určite niečo spoločné s temperamentom, ktorý je aj mne daný. S každou postavou sa musíte popasovať (aj s postavou na prvý pohľad negatívnou) , musíte ju pochopiť, vcítiť sa do jej myslenia a konania a musíte obhájiť jej pravdu. Nemám obľúbené postavy, sú len dobre napísané postavy a postavy, ktoré sú okrajové, lebo nedávajú hercovi veľa možností vniesť do nich osobný vklad. Tie druhé, sa mi, našťastie, vo veľkej miere vyhýbali. A vyhýbajú. 

Teraz vo februári ste mali v divadle premiéru dramatizácie slávneho románu Emily Bronëovej Búrlivé výšiny, v ktorej hráte rolu obetavej, ochotnej a milujúcej gazdinej s dobrým srdcom Nelly Deanovej. Vychovala Catherinu, Heathcliffa a Haretona, a v inscenácii je zároveň aj rozprávačkou celého príbehu, pričom jej postava je povestná tým, že hovorí vždy pravdu aj keď vie, že tým možno niekoho zraní a aj keď sa to niekomu nepáči. Mali by sme si z nej podľa vás vziať príklad? Prečo je dôležité vždy hovoriť pravdu?
Nelly Deanová sa nebojí povedať pravdu aj svojim pánom, to je pravda, ale je aj láskavá, vnímavá a citlivá. Na rozdiel od ostatných postáv jej chýba zázemie, či ako my herci hovoríme, minulosť alebo „rodný list“. Nevieme, kde vyrastala, kto boli jej rodičia, či má nejakých, hoci i vzdialených príbuzných, či poznala lásku. Vieme, že nemá deti a jej rodinou sú pre ňu najskôr Earnshawovci a neskôr Lintonovci. V našej dramatizácii vidím medzi postavou Nelly a autorkou Búrlivých výšin, spisovateľkou Emily Brontëovou, isté podobenstvo. Hoci je Nelly iba gazdinou, je vynikajúcou rozprávačkou, ktorá pútavo interpretuje celý príbeh lásky a pomsty tohto príbehu nielen pánovi Lockwoodovi, ale vlastne všetkým divákom. A pravdu hovorí preto, aby pomenovala veci pravým menom a aby zabránila najhoršiemu, aby povedala nahlas to, čo sa iní boja pomenovať, alebo aby niekomu otvorila oči. Určite nie preto, aby niekomu ublížila. Pravdu treba hovoriť za každých okolností – samozrejme, iba vtedy, ak o ňu dotyčný stojí – s výnimkou situácií, keď by tá pravda mohla spôsobiť fatálne konanie či reakcie. Netvrdím, že treba klamať, niekedy stačí tú pravdu povedať až vtedy, keď bude vhodnejšia a priaznivejšia situácia pre toho, koho oná pravda môže zraniť.

 

Ako uvádza divadlo v anotácii k tejto inscenácii, ide o „Mystický príbeh o vášni, zrade a pomste, ktorý odkrýva tajomstvá ,lásky až za hrob‘.“ Je podľa vás dnes, keď vzťahy nemajú až takú dlhú trvácnosť, takýto typ vzťahu viac umeleckou témou, alebo má stále čo povedať aj súčasníkom, obzvlášť mladej generácii?
Láska Catherine a Heatcliffa je plná nielen mladíckeho okúzlenia a neskôr naplnenej vášne, ale je výrazne ovplyvnená drsnými pomermi toho obdobia, ktoré nepriali čistým a jednoznačným vzťahom zaľúbencov. Prostredie, v ktorom Catherine a Heatcliff vyrastali, ani pre jedného z nich nebolo priaznivé či žičlivé. Sama hlavná hrdinka povie, že sobášom s Heatcliffom by sa znemožnila a vydá sa za muža z lepšej spoločnosti, ktorý ju zabezpečí. Napriek tomu, že ho nemiluje. A Heatcliff napriek tomu, že Catherine miloval, koná ako pomstychtivý a vypočítavý muž. A termín „láska až za hrob“ je, vzhľadom na predčasné úmrtia viacerých postáv tejto hry, z dnešného pohľadu tiež tak trochu zvláštny. Veľa paralel s dnešným ponímaním lásky a vášne medzi partnermi nenachádzam, dnes je vo vzťahoch oveľa väčšia sloboda – sociálna, spoločenská, ekonomická. Niekedy tieto súčasné vzťahy narúša možno práve priveľká sloboda a samostatnosť, lebo sa nedá zladiť s priveľkou slobodou a samostatnosťou toho druhého. Viem však, že táto inscenácia môže aj mladej generácii priniesť divadelný zážitok. Diváci nám to potvrdzujú na reprízach.

Ste dušou romantička?
Sama seba definujem ako pragmatičku s nádychom optimizmu. A s troškou romantiky v duši…

Nielen v divadle, ale aj na televíznej obrazovke, kde ste debutovali už v polovici sedemdesiatych rokov, ste stvárnili množstvo romantických postáv. Na ktorú spomínate najradšej?
Spomeniem svoj televízny, pomerne netradičný debut. Išlo o detskú operu Mestečko Leňošovce, ja som otvárala ústa a za mňa spievala pani Beňačková. Mala som asi dvanásť rokov. A v deväťdesiatych rokoch som dostala veľmi peknú príležitosť v postave slúžky Germinie v rovnomennej televíznej inscenácii RTVS. Bol to melodramatický príbeh o láske, cti a oddanosti.

Máte aj svoju obľúbenú zápornú postavu, ktorú ste stvárnili?
Košľavá z divadelnej inscenácie Beta, kde si. Najviac ma vtedy potešilo, keď sa jedna diváčka posťažovala na prevádzke divadla, že si nikdy nepomyslela, že budem hrať takú odpornú intrigánku. (smiech)

Ako sa podľa vás vyvinula slovenská filmová a televízna tvorba? Prešla mnohými zmenami –  je niečo, čo vám na obrazovkách chýba, a zároveň ste rada, že niečo nové pribudlo?
O televíznych pondelkoch, kedy sa vysielali televízne inscenácie, sa už povedalo a popísalo dosť. Bola iná doba. Televízna tvorba (v komerčných televíziách) sa skresala na denné či týždenné seriály a riadi sa výlučne sledovanosťou. Občas sa vyskytne výnimka v podobe zaujímavo spracovanej témy s kvalitnými dialógmi a prepracovanými charaktermi. Verejnoprávnej RTVS sa to podarilo v seriáli Tajné životy. Priznám sa, že ma absolútne neoslovujú reality show a takzvané „zábavné programy“, v ktorých sa na nás z obrazovky valí hraná veselosť a eufória. Alebo naopak, keď je „devízou“ dať v súťažnom programe dokopy ľudí bez sebareflexie s úmyslom za každú cenu kritizovať súpera v duchu „čím viac, tým zábavnejšie“. Rada si však občas pozriem vedomostné súťaže a dokumenty, ktoré ma zaujmú témou. A čo sa týka filmovej tvorby, tam je zjavný istý progres, aj keď sme napríklad za českou kinematografiou stále pozadu.

Radíte sa takisto medzi popredné dabingové herečky, ste aj držiteľkou ocenenia Zlatá slučka. Váš hlas je nezameniteľný – priblížte nám, čo je v dabingu pre herca najdôležitejšie?
Dabing je náročná herecká disciplína, pretože v tom istom okamihu sa musíte pozerať na obrazovku a zároveň do textu. Táto remeselná časť je nevyhnutný základ dabingovej práce. Ale dabingové umenie nastane iba vtedy, keď znie slovenčina z úst zahraničnej herečky tak, ako keby to bol jej rodný jazyk. Pokiaľ herec nie je schopný všetkého, čo som vymenovala, dabing je len otázkou technickej zručnosti a pohotovosti. 

Ako herečka máte určite blízky vzťah aj k literatúre – aký je váš obľúbený žáner a autori?
Bez obalu sa priznám, že som predovšetkým fanúšik severského krimi. Kvalitná detektívka totiž obsahuje všetko – psychologicky prepracované charaktery, dokonalú zápletku, prekvapivé zvraty, napätie a nečakaný záver. Bolo obdobie, keď som hltala jednu detektívku za druhou – vždy si objednám aspoň tri-štyri novinky – ale teraz nastal u mňa akýsi útlm. Môžem sa však označiť za pravidelného čitateľa. A čítam aj iné žánre – zaujala ma sága Eleny Ferrante Geniálna priateľka, ktorá má aj filmové spracovanie a ja som sa tiež podieľala na verzii slovenského dabingu, čo bolo veľmi príjemné prepojenie.

Aké druhy umenia sú vám ešte blízke?
Ako dieťa som chodila na balet a aj dnes ma fascinuje tanečné umenie. Podľa mňa je to najnáročnejšia umelecká disciplína, a žiaľ, kariéra tanečníkov trvá veľmi krátko. Veď v štyridsiatke baletky už idú do penzie a často si roky driny a potu vyžiadajú aj svoju daň na zdraví. Je to obdivuhodné.

Dodáva vám umenie silu aj v ťažkých okamihoch? A čo alebo kto ešte?
Kedysi dávno Sting a dnes moji najbližší a priatelia. Náročných situácií som prežila veľa, vždy je to nápor na psychické aj fyzické zdravie. Podpora rodiny je enormne dôležitá, máte sa o koho oprieť, má vás kto povzbudiť. Myslím si, že ľudia, ktorí žijú sami, to majú v takýchto chvíľach ťažšie. Ideálne by bolo zažívať iba chvíle spokojnosti a radosti, ale život má aj tienisté stránky.

Cítite na sebe posun, čo sa týka zvládania náročných životných situácií kedysi a dnes?
Či ma to niekam posunulo? Netrúfam si povedať. Zocelí vás to, to áno, ale vašu podstatu to nezmení.

Herecká práca je psychicky veľmi náročná a ako hlásali už Gréci v antike, nesmierne dôležitá pre každého človeka je kalokagatia, teda harmonický súlad a vyváženosť fyzickej a duševnej stránky človeka. Čo je pre vás najväčšou psychohygienou a čo vám prináša rovnováhu? Pri čom si najlepšie vyčistíte hlavu?
Ja som pomerne lenivý tvor a spánok pre mňa predstavuje najideálnejší oddych a relax. Oddýchnem si, ako som hovorila, aj pri dobrej detektívke, ale aj pri počúvaní Caro Emerald či pri zaváraní. Len tá fyzická psychohygiena akosi pokrivkáva… (smiech)

Máme pôstne obdobie, kedy by sme sa do seba mali zahĺbiť práve prostredníctvom pôstu. Zvyknete sa aj vy počas štyridsiatich dní pred Veľkou nocou niečoho zriecť?
Priznám sa, že pôst nedodržiavam, ale stáva sa, že hocikedy v priebehu roka si dám záväzok, že nebudem jesť sladkosti a obmedzím prísun chleba. Väčšinou mi to však dlho nevydrží. (smiech)

Ako zvyknete oslavovať Veľkú noc? Nebude chýbať oblievačka a šibačka od partnera a vášho syna Adama? Alebo sú už na tieto zvyky títo vaši dvaja muži „veľkí“?
Keď som bola v puberte, chalani z nášho domu zvykli dievčatá oblievať tak, že ich strčili do vane a sprchovali, kým neboli celkom mokré a aj šibanie presahovalo únosnú mieru. Preto som potom každý rok na Veľkonočný pondelok ráno o šiestej utekala k babke, ktorá bývala o pár ulíc ďalej. Taký je môj vzťah k veľkonočným tradíciám! Ale čo sa týka jedla, tradícií sa držím. Na Zelený štvrtok špenát, v piatok skoro nič (smiech), a v nedeľu a v pondelok zemiakový šalát, veľkonočná hrudka, údená šunka, syrová roláda a vajíčka na rôzne spôsoby. (smiech)

Aspoň kúsok dieťaťa a jeho láska k hrám určite zostáva v každom hercovi. Alebo je to mýtus?
Myslím si, že nielen v hercovi, ale v každom rodičovi a starom rodičovi. Čiže v každom z nás.

Ako naša MAGICKÁ ŽENA,, prezraďte nám na záver, čo je pre vás v živote to pravé „magické“, bez čoho by to ani nebolo ono?

Och, to je ťažká otázka. Pri odpovedi mi napadla bláznivá Viktorka z Babičky, ktorá podľahla uhrančivému Petrovi Čepkovi, to bola mágia! (smiech) Pod pojmom „magické“ si predstavujem niečo netradičné, výnimočné, ojedinelé, čarovné, zázračné. Zázrakom bolo pre mňa narodenie syna a materská dovolenka bola pre mňa najčarovnejším obdobím. Moja profesia mi poskytuje možnosť zažiť dobrodružstvo počas každého skúšobného procesu – vždy hľadám niekoho iného a nachádzam doposiaľ nepoznané – a po predstavení radosť, keď vás na parkovisku zastavia diváci a poďakujú sa vám za umelecký zážitok. Aj to je kúsok mágie. V živote to nie je ono, keď nie ste zdravý, keď vám chýba rodina, priatelia, nové podnety, radosť z maličkostí. Mágia života je pre mňa vtedy, keď z toho všetkého máte aspoň kúsok.

ZunaS