Možno ste netušili, aké mali dôležité miesto nerasty, ktoré nás obklopujú, v magických, vešteckých, liečebných úkonoch a v iných oblastiach tradičnej duchovnej kultúry. Drahé kamene sú napokon aj v súčasnosti populárnou témou, avšak poďme preskúmať, ako sa symbolika týchto neživých elementov odrazila vo zvykoch a správaní ľudí v uplynulých dobách. Mnohé z prvkov pôvodných predstáv ovplyvňujú totiž aj dnešné vnímanie prírodnín a nahliadnutie do ich štruktúry nám umožní lepšie pochopiť význam niektorých zvykov a poučiť sa zároveň zo skúseností overených generáciami.
Z kameňov vytesané modlyčtzv. balvany) a kamene uctievali už starí Slovania, ktorí im prinášali obete, čo pre naše územie potvrdzujú nariadenia uhorského kráľa Ladislava I. z 11. storočia. U európskych národov ďalej existoval názor, že kamene, s ktorými sa nehýbe, v zemi rastú, alebo čerpajú zo zeme čarovné schopnosti využívané na účely magickej očisty a ochrany. Prirodzené vlastnosti hornín ako tvrdosť a pevnosť možno podľa princípov homeopatickej mágie preniesť na iné objekty, alebo ich odstraňovať v zmysle zásady rovnaké rovnakým (napr. vrece s osivom naši predkovia zaťažili skalou, aby klasy boli pevné a ťažké, na hrob samovraha hádzali okoloidúci kamene, aby sa nevrátil na Zem a pod.) Pomocou kremeňa a ocieľky sa kresal živý oheň na Veľkú noc a osobitné použitie mal v praktikách hromový kameň. V mnohých úkonoch kameň nahradilo železo, resp. sa používal alternatívne (napr. na Pohroní nosili chlapci na Luciu po domoch veľký okrúhly kameň, želajúc domácim, aby boli rovnako zdraví a pevní – na väčšine nášho územia však mali pri tejto príležitosti železo (tzv. oceľovanie). Rozšírenou tradíciou chrániacou súdržnosť rodiny je reťaz ovinutá okolo nôh štedrovečerného stola. Ihly, nožnice, nôž chránili šestonedieľku pred strigami a olovo sa používalo najmä ako prostriedok na veštenie na deň sv. Ondreja vo veštbách zameraných na vydaj.
Keď sme už pri kovoch, nad rudou v zemi vládol podľa mýtov zo stredného Slovenska Kovovlad – démonická bytosť zo skupiny prírodných démonov vyskytujúca sa najmä v podaniach pochádzajúcich z banských oblastí stredného Slovenska. Tento, podľa legiend vzhľadný mladý muž, sídlil v podzemných palácoch a vládol nad baňami a permoníkmi. Inde na Slovensku bola vládkyňou zlata a nerastov Runa – známa aj ako pani pokladov, ktorá miesto ich výskytu prezradila iba tomu, kto jej prisľúbil svoje dieťa; niekedy tiež kradla deti nepozorným matkám.
Spomínali sme aj veštenie, kde sa vo veľkej miere využíval krištáľ – pri tomto procese veštec sústredene pozoroval krištáľovú guľu, v ktorej nachádzal obrazy z minulosti, súčasnosti a budúcnosti (vízie lokalizované v priestore gule). Kryštalomantia sa vyvinula z bežnej starovekej praxe spočívajúcej v sledovaní zrkadliacej sa plochy – vody a iných podobných techník. V Európe pravdepodobne za toto použitie krištáľu vďačíme Rimanom a zachované záznamy dokladajú, že v Írsku sa ako jeho alternatíva už v piatom storočí bežne používali malé (asi 1cm veľké) úlomky berylu. Na veštenie používali krištále aj keltskí kňazi – druidovia, v stredoveku si túto metódu obľúbili aj rôzni kúzelníci a spiritualisti.
Medzi ďalšie kamene, ktoré sa s obľubou využívali pri veštení, patrili akvamarín, chryzoberyl a obsidián. Opracovávali sa tiež do tvaru gúľ aj do plochých a štvorcových tvarov.
Nie ojedinele sa predstavy o kovoch, ich hodnote a význame premietli do rozprávok a povestí, kde bola častým motívom premena bezcenného materiálu (lístia, uhlíkov) na zlato, alebo opačne. Náhodné nálezy mincí a predmetov zo vzácnych kovov po stáročia živili presvedčenie, že existujú spôsoby, ako nájsť ukryté poklady. Verilo sa, že na Veľký piatok poklady „vyvrú“ zo zeme, „žiari“ nad nimi modrý plamienok; kde na sv. Jána o polnoci rozkvitne papradie, je zakopaný poklad a existovali aj návody týkajúce sa spôsobu, ako zabezpečiť cenný nález, aby sa nestratil, resp. ako postupovať pri kopaní, prípadne ako sa správať k démonickej bytosti, ktorá ho stráži. Svätému Krištofovi a ďalším svätým pripisovala povera funkciu strážcov pokladov; pre zaujímavosť – jeden návod so všetkými atribútmi zanechali traja hľadači pokladov v roku 1837, keď sa zadusili v bratislavskej pivnici situovanej na krížnych cestách.
Astrológovia už oddávna dávali do vzájomných vzťahov nerasty, planéty, znaky zvieratníka a mesiace roka s osudom, povahou a zdravím ľudí (astrológia). Podľa toho, v akom znamení sa človek narodil, mal aj lekár uprednostniť určité minerálie pri príprave liekov a človek mal nosiť drahokamy spojené s mesiacom, v ktorom sa narodil (v januári ónyx, vo februári ametyst, v marci jaspis, v apríli diamant, v máji zafír, v júni achát, v júli rubín, v auguste sardonyx, v septembri smaragd a chryzolit, v októbri akvamarín (odroda berylu) a chalcedón, v novembri topás, v decembri tyrkys. Tento tzv. mesačný kameň chránil jeho nositeľa pred chorobami. Ak hrozilo nešťastie alebo bol v blízkosti jed, kameň stratil lesk a nadobudol ho, až keď nebezpečie pominulo.
Predošlým textom sme len naznačili význam nerastov – teda neživých predmetov – na ľudské bytie. Sledovať súzvuk živej a neživej prírody je fascinujúce a určite sa k tejto téme z iného uhla pohľadu budeme venovať aj v niektorom z ďalších čísel Magickej ženy. Inšpirujte sa v októbri prírodou v akejkoľvek jej forme a zásobte sa tak jesennou energiou do nastávajúcich dní.
Jana Melúchová
V článku boli použité informácie z Lexikónu Mágie (2009) a Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska (1995).
