Na celom svete existujú miesta, na ktorých vám dokáže hrôza zmraziť krv. Miesta, obývané duchmi, ktoré sú prekliate, poznačené tragédiami a zúfalstvom. Miesta, kde sa horory minulosti odohrávajú v prítomnosti. Znova a znova. Vybral som jedno európske miesto a päť miest z iných kontinentov. Zastavíme sa na šiestich miestach, ktoré sú podľa mňa najdesivejšie. Tieto miesta sú pritom málo známe a často zanedbávané.
Mikronézia – Prekliate zrúcaniny Nan Madolu
Keby bol Nan Madol turisticky ľahko dostupný, lúštitelia záhad a dobrodruhovia by si tam určite podávali kľučky. V ruinách opusteného mesta neznámej civilizácie sú vraj doteraz nepreskúmané podzemné chodby, hrobky s kosťami obrov a v noci tam údajne strašia duchovia mŕtvych kráľov.
Staré písomné záznamy o histórii ostrova neexistujú, povesti a legendy sa odovzdávali len ústne z generácie na generáciu. Lenže tunajší zvyk – chrániť tajomstvo a nehovoriť o ňom – značne sťažuje lúštenie záhady Nan Madolu. Domorodci na ostrove stále veria, že ten, kto povie všetko, čo vie, zomrie. Nebezpečenstvo ale hrozí aj samotným výskumníkom, ktorí by chceli v zrúcaninách pátrať. Miestny kráľ Nanmarki totiž zakázal rušiť pokoj posvätného miesta, kedysi vraj obývaného vládcami s nadprirodzenými schopnosťami. Anglickému archeológovi F. W. Christianovi dokonca pohrozil smrťou, keď zákaz poruší a bude v ruinách kopať.
Keď bol začiatkom 20. storočia ostrov pod nemeckou správou, vtedajší guvernér Victor Berg zákaz kráľa neposlúchol, zo zvedavosti vstúpil do zapečatenej hrobky Nan Madolu a otvoril rakvy dávnych vládcov ostrova. Ležali tam kostry obrov dva až tri metre vysokých. V tom okamihu sa spustila prudká búrka, blesky križovali oblohu a silný dážď bičoval čierne hradby. Budúci deň zrána, 30. 4. 1907, po noci plnej desivých halucinácií, guvernér Berg zomrel. Príčinu smrti nedokázal určiť ani nemecký koloniálny lekár, ktorý na ostrove slúžil. Domorodci veria, že to spôsobila kliatba. Dodnes túto príhodu uvádzajú ako dôkaz existencie nadprirodzených síl, ktoré strážia mesto mŕtvych.
Austrália – Hora smrti
Miesta, kde záhadne miznú ľudia, sú obľúbenou témou milovníkov záhad. Väčšinou sa ukáže, že sa jedná len o mystifikáciu, ale v Austrálii jedno také miesto skutočne existuje.
Ako ostrov v mori eukalyptových lesov sa na severe Austrálie vypína k oblohe obrovská hromada temných čiernych balvanov. Čierna Hora, nazývaná domorodými Aborigénmi tiež Kalkajaka. Najstrašnejšie a najviac znepokojujúce miesto Severného Queenslandu.
Aborigéni sa k nej neodvažujú priblížiť. Podľa starých legiend tu neustále hrozí nebezpečenstvo. Hory sa obávajú aj bieli usadlíci, pretože bez stopy tam už zmizlo mnoho ľudí. Akoby ich krajina, alebo hora samotná, pohltila. Ani vtáky a zvieratá sa k nej nepribližujú. Oblasti sa vyhýbajú dokonca aj piloti lietadiel, kvôli čudným vzdušným turbulenciám a magnetickým poruchám. Miestni obyvatelia výskumníkov varujú: „Ak sa rozhodnete skúmať tajomstvo hory, musíte byť dokonale organizovaní, vybavení a pripravení na najrôznejšie nebezpečenstvá, či už očakávané, alebo neočakávané“. Podľa modernej legendy je tu jeden zo vstupov do podzemnej ríše obývanej nepozemskou rasou „jašteričích bytostí“.
Pravdou je, že hora oddávna vzbudzovala u domorodých Aborigénov posvätnú hrôzu, dodnes sa ju vyhýbajú. Tvrdia, že tam možno vidieť nadprirodzené úkazy. Ľudia, ktorí k Čiernej hore zablúdia, si ju väčšinou so záujmom prezrú z odpočívadla pri ceste a potom pokračujú ďalej. Málokto sa rozhodne overovať si domorodé legendy, počúvať tajuplné zvuky z podzemia a vydať sa pátrať do chodieb. Pravdou tiež je, že väčšina odvážlivcov, ktorí vstúpili do podzemia, aby horu preskúmali, sa už nevrátila. Zmizli bez stopy.
Mexiko – Ostrov bábik
Na mexickom kanále La Xichimilco nájdete Chinampu (plávajúca záhrada) so stovkami zavesených bábik. Miestni ju nazývajú priamo Ostrovom bábik. Bábiky nazbieral Don Julian Santana Barrera, ktorý sa vzdal svojej rodiny i celého sveta len preto, aby mohol päťdesiat rokov svojho života venovať výzdobe ostrova. Jedna z legiend hovorí, že to robil pre ducha dievčaťa, ktoré sa utopilo v miestnom kanáli.
Jedného dňa našiel vo vode malé dievčatko, ktoré sa utopilo. Už jej nedokázal pomôcť. Krátko potom uvidel plávať na hladine bábiku, ktorá zrejme dievčatku patrila. Tak ju zavesil na strom, uľavil jej duši. Bábiky rozvesil na svoju chatrč a stromy v okolí, aby vraj odohnal zlých duchov. Don Julian zbieral staré bábiky po smetiskách alebo ich vymieňal s ľuďmi za ovocie vypestované na ostrove. Turizmu však nikdy neholdoval, naopak – jedným z účelov bábik bolo odradiť turistov od návštev. Nakoniec sa mu podaril svojím spôsobom opak. Okoloidúci tak stále narážajú na hororovú scenériu, pri ktorej vám bude behať mráz po chrbte. To už ale Don Julian nevie, pretože sa v roku 2001 utopil v rovnakom kanáli ako ono dievča, pre ktorej ducha to všetko robil.
Anglicko – Hrad Chillingham, Northumberland
Chillingham je jedným z najstrašidelnejším hradov Anglicka. V Shakespearových časoch tu žila Lady Mary so svojimi príbuznými. A nebola to hocijaká rodina. Bolo medzi nimi 18 členov podväzkového rádu, najvyššieho ocenenia od kráľa, ktorému verne slúžili. Teda až do doby, kedy sa proti nemu sprisahali. Kráľ ich odhalil a samozrejme potrestal. Niekoľkým zemepánom nechal sťať hlavy, hlavného vodcu dal rozštvrtiť štyrmi koňmi, niektorých dal zavesiť na šibenicu za ruky, kde im rozrezali brucho a ich vnútornosti vypadli von. Hlavy sprisahancov boli pre výstrahu pri hlavnej bráne hradu. Takže duchov je tu naozaj požehnane.
Tento hrad sa stáva obľúbeným miestom Angličanov i turistov. Organizujú sa tu svadobné obrady, oslavy narodenín a promócií. Ak sa tu však rozhodnete prenocovať, môžete stretnúť mnoho duchov, ktorí blúdia po chodbách hradu, alebo môžete počuť nárek malého chlapca. Bude sa vám zdať, že chlapec je priamo vo vašej izbe, ale keď vstanete a pôjdete k nemu, tak hlas zrazu bude znieť odo dverí. Ak vyjdete na chodbu, nárek počujete na jej konci. Nech urobíte čokoľvek, hlas vás láka von. Chlapcovi sa hovorí „modrý chlapec“. Od narodenia ho mučili rodičia a nakoniec ho v hrade zamurovali. Občas sa ho podarí zachytiť aj fotoaparátom. Väčšinou len smutne zíza z okna na okolité záhrady, kde sa ako malý hral.
Madagaskar – začarovaná hora a vražedný most
Prekliate miesta na Madagaskare nie sú označené, ale hrozí tam smrteľné nebezpečenstvo. Turisti by sa týmto miestam mali vyhýbať. Pre domorodcov sú posvätné. Porušenie nepísaného zákazu vstupu môže mať za následok aj smrť. Ostrov duchov a kúziel, ako sa niekedy Madagaskar nazýva, dokáže prichystať Európanom nečakané prekvapenia. Jeho obyvatelia, Malgaši, veria v existenciu rôznych božstiev a duchov, a lipnú na prísnom dodržiavaní tzv. „Fady“, čo je malgašská obdoba polynézskeho tabu. Sú to teda obmedzenia a zákazy, ktorých porušenie trestajú nadprirodzené sily. Pre neznalého cudzinca môže byť porušenie fady skutočne nebezpečné. Prinajmenšom ho môžu potrestať za nerešpektovanie zákazov samotní domorodci.
Jedným z týchto miest je hora Ifandana a na jej vrcholku je vraj veľký poklad. Nikto sa tam ale ešte nedostal. Keď sa výskumníci snažili vrchol hory fotografovať z lietadla, zo záhadných dôvodov nebolo na snímkach vôbec nič vidieť. Žiadny Malgaš by na horu ani za nič nevystúpil. Postihlo by ho ihneď prekliatie. Poklad na vrchole chránia duchovia predkov. Priamo pod skalou ležia kosti príslušníkov miestneho kmeňa Barov, ktorí spáchali hromadnú samovraždu skokom s útesu. Nechceli sa nechať podmaniť výbojným madagaskarským kráľom Radamom I. Telá náčelníkov kmeňa boli ale uložené do drevených truhiel a umiestnené vo vodorovnej skalnej trhline tesne pod vrcholom. To je teda hlavný dôvod, prečo je hora posvätná – a fady. Miestni ľudia nechcú, aby niekto rušil pokoj ich mŕtvych predkov, dokonca náčelníkov. O povolenie prístupu k hore sa musí žiadať od miestnej rady starších.
Ďalším miestom na Madagaskare, ktoré je vraj postihnuté kliatbou, je cestný most Ampitatsarotra. Most vedie cez rieku Onive, kde už došlo k mnohým smrteľným nehodám prevažne belochov. Ich autá sa bez príčiny zrútili do rieky. Vodiči, ktorí pád do hlbiny náhodou prežili, potom rozprávali, že sa pred ich očami náhle začal most rozdvojovať a oni nevedeli, ktorá časť je skutočná, a ktorá iba prízračná. Museli sa rýchlo rozhodnúť a kým stihli auto zastaviť, už padali z mosta dole. Miestni ľudia hovoria, že most je v moci zlého ducha, ktorý nemá rád „vazahov“ (bieli cudzinci) a snaží sa ich zvrhnúť do rieky. Duch sa dá však uzmieriť, keď sa mu vodič pokloní. Stačí ho len úctivo pozdraviť zatrúbením na klaksón. Pred mostom je preto ceduľa s vyznačenou lebkou, ktorá v troch jazykoch upozorňuje prechádzajúcich vodičov na túto nevyhnutnosť.
Poľsko – Osvienčim (Auschwitz)
Posledné miesto, na ktoré by som chcel upozorniť, je neďaleko. Bol som tam len raz, ale na ten strašidelný zážitok nikdy nezabudnem. Nezabudnem na miesto, ktoré naháňa husiu kožu už len svojím menom. Ak sa spýtate ľudí, ktorí žijú na iných kontinentoch, budú vedieť o väznici Alcatraz alebo o prekliatí londýnskeho Toweru. Možno si spomenú na mesto duchov v Pripjati. Skutočne nikto si ale nespomenie priamo na toto miesto – alebo o ňom ani nevie. Pre mňa je toto miesto najhroznejším na svete.
Za druhej svetovej vojny bolo mesto pričlenené k Nemeckej ríši a bol tu postavený najprv koncentračný tábor Auschwitz I. v areáli bývalých kasární. Neskôr, roku 1942, bol na druhej strane mesta vybudovaný rozsiahly vyhladzovací tábor Auschwitz II. – Birkenau (Brzezinka) a menší tábor Auschwitz III. – Monowitz u blízkej dediny Monowice.
Pôvodný koncentračný tábor Osvienčim (Osvienčim I.) bol založený roku 1940 v nehostinnom močaristom mieste neďaleko historického mesta Osvienčim. Základom sa pre neho stali poľské jazdecké kasárne. Hlavným dôvodom vzniku ešte nebolo masové vyhladzovanie, ale potreba uväznenia veľkého počtu Poliakov. Kapacita tohto tábora bola asi 15- až 20-tisíc väzňov. Roku 1941 začal byť realizovaný plán tzv. „konečného riešenia židovskej otázky“, teda plán vyvraždenia židovskej rasy ako takej. Preto bol pri 3 km vzdialenej dedine Brzezinka vybudovaný tábor Osvienčim II. Jeho kapacita v roku 1944 dosiahla 90-tisíc väzňov. Stavať museli aj sovietski vojnoví zajatci. Roku 1942 sa začalo masové vyvražďovanie, denne tisíce obetí. V tábore sa nachádzali štyri plynové komory s krematóriami. Denne bolo možné zavraždiť a spáliť až 10 000 ľudí. V tábore vraždili nielen Židov, ale prakticky všetky národnosti okupovanej Európy. Tábor sa stal miestom pôsobenia neblaho preslávených lekárov SS, najmä Jozefa Mengeleho. Títo lekári vykonávali pokusy na ľuďoch. Novoprichádzajúcich na rampe tábora rozdeľovali na tých, ktorí boli určení na okamžitú smrť, na tých, ktorých určili na utýranie otrockou prácou a zabitie neskôr, no a nakoniec na tých (najmä deti), ktorí sa hodili na ich pokusy.
V rokoch 1942-1944 bolo vybudovaných ďalších 40 „podtáborov“ osvienčimského komplexu. Keď sa blížila Červená armáda, odviezli nacisti väčšinu väzňov do iných koncentračných táborov, plynové komory i krematória vyhodili do vzduchu a snažili sa zničiť aj písomné dôkazy vraždenia. Aj tak ale zostalo dosť nezvratných dôkazov o týchto zločinoch proti ľudskosti. Osvienčim bol oslobodený Červenou armádou 27. januára 1945. Dala slobodu 7-tisíc väzňom, ktorí v tábore zostali aj po evakuácii jednotkami SS. Podľa údajov Rudolfa Hössa (veliteľa tábora), bolo v osvienčimskom vyhladzovacom tábore zavraždených 1 135 000 osôb.
Tento rok od tejto udalosti uplynulo 70 rokov a aj dnes, keď sa prídete pozrieť na toto miesto, pocítite, akoby na vás siahla sama smrť. Pocítite, a možno začujete, nárek státisícov ľudí, ktorí tu boli mučení a zavraždení. Chce sa mi plakať a cítim chlad, smútok – a to o tomto mieste len píšem.
Osvienčim sa stal nielen turistickou atrakciou, ale aj pamätníkom, ktorý má pripomínať hrôzu všetkých vojen. Viac ako milión duší nás varuje pred neustále narastajúcou xenofóbiou a intoleranciou.
Jan Filip
